V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

1. nedeľa po Veľkej noci, Ev. podľa Jána 21, 15 - 19

Keď si zajedli, riekol Ježiš Šimonovi Petrovi: Šimon, syn Jonášov, miluješ ma väčšmi ako títo? Odpovedal Mu: Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem. Riekol mu (Ježiš): Pas mojich baránkov! Po druhý raz spýtal sa ho zase: Šimon, syn Jonášov, či ma miluješ? A on Mu odpovedal: Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem. Riekol mu: Pas moje ovečky! Aj po tretí raz sa ho spýtal: Šimon, syn Jonášov, či ma miluješ? Peter sa zarmútil, že sa ho po tretí raz spýtal: Či ma miluješ? a odpovedal Mu: Pane, Ty vieš všetko; Ty vieš, že Ťa milujem. Riekol mu Ježiš: Pas moje ovečky! Veru, veru ti hovorím: Dokiaľ si bol mladší, opasoval si sa sám a šiel si, kam si chcel; ale keď zostarneš, vystrieš ruky a iný ťa opáše a povedie, kam nechceš. To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Keď to povedal, riekol mu: Nasleduj ma! (Ev. podľa Jána 21, 15 - 19)

V ťažkej atmosfére strachu Peter zaprel Ježiša. Keď potom Ježiš pozrel na neho, uvedomil si Peter veľkosť svojho zlyhania a rozplakal sa. Sú situácie, keď sa aj tvrdí chlapi rozplačú. Ľútosť nad tým, že sklamal Ježiša, že sklamal seba, bola jedna z takých.
Veľký piatok bol pre Petra šokom nielen pre to hrozné, čo sa stalo s Ježišom, ale rovnako aj pre jeho, Petrovo, zlyhanie, ktoré sa mu neprestajne vracalo do mysle. Keby Ježiš nebol vstal z mŕtvych, bola by táto ťarcha zostala natrvalo na Petrovej duši. Bolo by to niečo podobné, ako keď človek ukrivdí blízkemu, milujúcemu a milovanému človeku, a potom už nemá možnosť napraviť túto krivdu. Ale Pán vstal z mŕtvych, a vedel, aké bremená nosia ľudia na duši a pomáhal im oslobodiť sa od nich. Peter je jeden z nich. V Petrovom prípade šlo o veľmi ťažké bremeno, preto mu Vzkriesený venuje osobitné stretnutie, ktorého priebeh sme si prečítali. Nechce odísť do večného sveta bez toho, žeby Petrovi nepomohol zvládnuť túto vnútornú ťarchu.
Len s veľkým dojatím a pocitom obdivu a bázne môžeme čítať zápis tohto rozhovoru. Prejavuje sa v ňom Ježišova múdrosť, empatia, láska, odpustenie, tvorivý zásah. Nemôžeme sledovať tento rozhovor len ako individuálnu záležitosť, ktorá by sa týkala iba Petra. Lebo Petrov prípad je typický, opakuje sa v najrozličnejších variáciách u mnohých. Veď koľko je ľudí, ktorých ťaží podobné bremeno ako Petra. Je celkom možné, že sa tu hovorí aj o našom osobnom probléme. Ježiš sa tu s Petrom rozpráva zrejme medzi štyrmi očami. My si môžeme predstaviť, že sa pri čítaní Biblie a pri modlitbe Pán Ježiš rozpráva s nami medzi štyrmi očami. On o Petrovi vedel všetko, On o nás vie všetko. Vedel, ako Petra trápilo jeho zlyhanie, a vie, ako veľmi nás trápia naše zlyhania. Vedel, že si Peter sám nemôže pomôcť, ale veľmi potrebuje jeho, Pánovu pomoc. Rovnako vie, že si ani my sami nemôžeme pomôcť, ale veľmi naliehavo potrebujeme jeho pomoc. Rozhovor s Petrom začal Ježiš, iniciatíva bola na jeho strane, a keď my čítame alebo počúvame tento biblický text, môžeme to chápať ako Ježišovu iniciatívu, ktorou chce aj nás pozvať k podobnému rozhovoru.
Ježiš kladie Petrovi tri razy tú istú otázku: „Miluješ ma?“ V prvej formulácii otázky sa ho pýta, či Ho miluje viac ako ostatní učeníci. Všetko toto je narážka na to, čo sa stalo. Keď Ježiš pred svojím utrpením naznačoval, ako sa zachovajú učeníci, ubezpečoval ho Peter, že i keby všetci od neho odpadli, on nikdy neodpadne a nikdy ho nezaprie. Na toto naráža Ježiš vo svojej otázke, či ho Peter miluje viac ako ostatní. Trojnásobné opakovanie otázky je v jasnej súvislosti s Petrovým trojnásobným zapretím Ježiša. Peter to tak aj pochopil, na čo poukazujú slová v texte: „Peter sa zarmútil, že sa ho po tretí raz spýtal: Či ma miluješ?“ Rozumieme Petra, lebo ani my nemáme radi, keď nám niekto priveľmi jasne pripomína to zlé, čoho sme sa dopustili. Prečo to Ježiš robí? Prečo pripomína Petrovi to, na čo by ten najradšej zabudol? Ježiš to robí nie preto, žeby chcel Petra samoúčelne potrápiť – nad takéto praktiky je Ježiš vysoko povznesený – ale robí to preto, lebo veľmi dobre pozná zákonitosti ľudskej duše. Vie, že absolútne zabudnutie neexistuje. Ak sa rana nevyčistí a nevylieči, ale iba prikryje, ostane naďalej zdrojom nákazy. Aj ranu na duši treba vyčistiť. To bolí, ale tá bolesť je nevyhnutná. Len mimochodom poznamenávame, že to potvrdzujú aj moderné psychoanalytické poznatky a skúsenosti.
Aj s našimi ranami na duši zaobchádza Pán Ježiš podobne. Peter má pravdu, keď Ježišovi hovorí: „Pane, Ty vieš všetko“. Vzkriesený Pán vie o nás všetko. Snaha o zatajovanie, prikrášľovanie, bagatelizovanie toho, čo nás trápi, je zbytočná, lebo je neúčinná. Ježišov prenikavý pohľad pozná celú skutočnosť. Ak sa pokúsime v modlitbe prejsť cez podobný oslobodzujúci proces, cez aký previedol Ježiš Petra, musíme Ježišovi vyznať všetko, a použiť pritom slová, ktoré najpresnejšie vyjadrujú skutkový stav toho, čoho sme sa dopustili a čo je naším bremenom. Bez ochoty k plnej pravdivosti by nemalo zmyslu prosiť o Ježišovu pomáhajúcu prítomnosť.
Ježiš vyzýva Petra, aby odpovedal na otázku, či ho miluje. Peter odpovedá: Áno, Pane, ty vieš, že ťa milujem. Čo znamená táto otázka a odpoveď v kontexte Petrovho zlyhania? Ľahko sa dovtípime. Je to tak, akoby mu Ježiš povedal: Peter, ty si na tom nádvorí veľkňazovho paláca povedal, že ma nepoznáš, že nepatríš medzi mojich nasledovníkov. Je to pravda? Trváš na tom? Musíš zaujať k tomu stanovisko. Keď Peter odpovedá: Pane, ty vieš, že ťa milujem, je to akoby chcel povedať: Pane, ty vieš, že som to urobil zo strachu, ale i keď som to urobil, ja som ťa nikdy neprestal milovať, veď si videl môj plač a poznáš moje srdce. Je mi strašne ľúto, že som ťa zaprel, a vieš dobre, aký by som bol šťastný, keby sa to nikdy nebolo stalo. Pane, ja ťa milujem celým srdcom. Prosím ťa, odpusť. Každý z nás môže a má vztiahnuť aj túto časť rozhovoru na svoj vlastný prípad.
Tento rozhovor s Petrom je prejavom zachraňujúcej a tvorivej lásky zo strany vzkrieseného Pána. I keď musí spôsobiť bolesť pripomenutím toho, čo sa stalo, cieľom tejto bolesti nie je ničiť, ale liečiť. O hriešnikoch povedal Pán Ježiš, že potrebujú lekára, lekára duše. On je tým lekárom. V priebehu tohto rozhovoru Ježiš lieči, uzdravuje Petra. Petrovi síce nehovorí slová „Odpúšťam ti“, ale odpustenie je obsiahnuté v tom, že Peter dostáva nové poverenie. Prvé pozvanie a poverenie dostal od Ježiša pri bohatom lovení rýb na Genezaretskom jazere. Ježiš ho pozval, aby ho Peter nasledoval, teda aby sa stal jeho žiakom, aby sa potom mohol stať misionárom, ktorý bude – podobne ako ostatní učeníci a apoštolovia – privádzať ľudí k Ježišovi. Petrovým zapretím bola táto kontinuita v Pánovej službe narušená, a tak je potrebné pozvanie a poverenie obnoviť. To robí Vzkriesený práve v tomto rozhovore, keď Petrovi hovorí: Pas mojich baránkov, pas moje ovečky. Peter bol ohrozený rizikom, že si svojím zapretím, zlyhaním zatvorí cestu pokračujúceho spoločenstva s Ježišom – a to by bolo bývalo to najhoršie životné stroskotanie. Ale Ježiš mu napriek zlyhaniu otvára cestu do novej budúcnosti.
Riziko našich zlyhaní najrozličnejšieho druhu je v tom, že si nimi môžeme zabarikádovať cestu ďalšieho duchovného napredovania. To by bolo to najhoršie, čo by nás mohlo postihnúť, lebo pre život je rozhodujúce nie to, čo máme, aké hmotné a spoločenské úspechy dosahujeme, ale rozhodujúce je to, čo sme v hĺbke svojich bytostí, čím sa stávame, ako duchovne napredujeme. Práve v tejto najzávažnejšej, rozhodujúcej veci nášho života nám vzkriesený Pán pomáha, keď nám dáva najavo, že s nami ráta aj do budúcnosti. To poverenie, ktoré pripája k slovám odpustenia, môže mať veľmi pestrý obsah. Ale všetky rozličné poverenia, ktoré nám vzhľadom na našu situáciu, prostredie, miesto pôsobenia dáva, všetko to sa dá zaradiť pod jeden spoločný nadpis: Nech si kdekoľvek, nech je tvoje postavenie v tomto živote akékoľvek, vždy konaj tak, vždy sa správaj tak, aby to, čo robíš a ako sa rozhoduješ, bolo budovaním kráľovstva Božieho na zemi. Toto je náš program do novej budúcnosti. Uvedomme si, že to nie je osamotený, izolovaný príkaz, ale že je to krásne vyjadrenie toho, že Ježiš Kristus nám odpúšťa a že s nami ráta aj do budúcnosti.
Človek sa učí alebo mal by sa učiť aj z vlastných chýb. Toto pravidlo platí aj vo svetských, sekulárnych veciach, ale aj v duchovných veciach. Čo sa Peter mohol naučiť zo svojho zlyhania a z Ježišovho tvorivého, obnovujúceho zásahu? Po týchto udalostiach sa určite stal pokornejším. Po tejto skúsenosti by sa sotva vyvyšoval nad ostatných, ako to urobil predtým, keď povedal: „I keby všetci odpadli, ja nikdy neodpadnem.“ Podobným spôsobom by aj nás mali naše zlyhania viesť k pokore. Pokora nie je zakríknutosť a utiahnutosť. Od Petra žiada Vzkriesený do budúcnosti čulú aktivitu – a rovnako aj od nás. Pokora nie je zakríknutosť, ale jasné poznanie a rešpektovanie hraníc, za ktorými nasleduje pýcha, namyslenosť, vyvyšovanie sa. Kto sa raz alebo viacej razy popálil, keď tieto hranice prekročil, mal by si dávať veľký pozor.
I keď Ježiš Petrovi pomohol dostať sa z krízy k novému pokoju a radosti zo života, Peter určite po celý život nezabudol na bolesť duše, ktorú prežíval od zapretia Krista až po chvíľu, keď mu Vzkriesený odpustil. Už nikdy by tú bolesť nechcel prežiť znova. Aj po tomto obnovujúcom stretnutí sa v živote cirkvi, aj v Petrovom živote, objavovali situácie, ktoré opäť navádzali na rozličné formy zapretia. Už Lukášova kniha Skutky apoštolov referuje o tom. Tam sa však Peter správa ako pevný, stabilný, a to aj vtedy, keď sa nachádza uprostred hroziacich nepriateľov. Motívy tohto nového postoja nie je ťažké nájsť: Je to po prvé veľkolepá istota, že Ježiš Kristus žije a je Pánom, ale po druhé aj spomienka, k akej bolesti duše by viedlo ďalšie zlyhanie. To isté by malo platiť aj o nás. Spomienka na bolesť duše, ktorú sme cítili pre svoje zlyhania, môže a má nám darovať vnútornú odolnosť, imunitu v ďalších situáciách, ktoré by nás chceli priviesť k tomu, čo by sme potom určite trpko ľutovali. Na toto poučenie z vlastnej skúsenosti by sme nemali nikdy zabudnúť.
Keď po poslednej večeri povedal Pán Ježiš učeníkom, že si ich satan vyžiadal, aby ich preosial ako pšenicu, a že prosil za Petra, aby jeho viera nezanikla, Peter mu odvetil, že je hotový ísť s ním aj na smrť. To vyznieva skoro tak, akoby bol naznačil, že v jeho prípade Ježišova modlitba ani nie je taká nevyhnutná. Ale po trpkej a obnovujúcej skúsenosti, cez ktorú prešiel, sa určite aj v tomto ohľade zmenilo Petrovo myslenie. Spoznal a jasne si uvedomil, že ak chce ostať pevný, pevný aj vo všetkých pokúšaniach, ktoré môžu prísť do jeho života, nevyhnutne potrebuje Ježišovu pomoc, Ježišovu príhovornú modlitbu. Len s Ježišom a pri Ježišovi môžem ostať vnútorne i navonok pevný – to je cenné poznanie, ktoré získal cez svoju skúsenosť. Presne to isté by sa malo stať aj naším poučením a presvedčením. Len s Ježišom a pri Ježišovi môžeme získať osobnú vnútornú i vonkajšiu pevnosť. Ježišov rozhovor s Petrom by mal vložiť hlboko do nášho srdca toto dôležité poznanie a vyznanie.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.