V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Veľkonočný pondelok, Prvý list Korintským 15, 8 - 10

A zo všetkých poslednému - ako nedochôdčaťu - ukázal sa aj mne. Veď ja som najmenší z apoštolov, ani nie hoden volať sa apoštolom, pretože som prenasledoval cirkev Božiu. Ale z milosti Božej som, čo som, a Jeho milosť nebola pri mne daromná. Veď viac som sa napracoval ako oni všetci, no nie ja, ale milosť Božia, ktorá je so mnou. (Prvý list Korintským 15, 8 - 10)

Komu sa zjavil vzkriesený Pán? V evanjeliách nájdeme bez ťažkostí odpoveď na túto otázku. Boli to ženy, ktoré v nedeľu ráno prišli k jeho hrobu. Potom učeníci, ktorí boli zhromaždení za zamknutými dverami, dvaja emauskí učeníci, pochybujúci Tomáš, učeníci pri Genezaretskom jazere v Galilei. Čo je spoločné všetkým týmto ľuďom? Všetko to boli priatelia Ježišovi, ktorí ho mali veľmi radi a ktorí veľmi smútili pre to, čo sa stalo na Veľký piatok na Golgote, a ktorí sa nesmierne radovali, keď sa presvedčili, ich Pán vstal z mŕtvych a žije, žije novou formou života. Nie je to podozrivé, že sa zjavil len ľuďom, ktorí ho mali veľmi radi? Odpovedáme: Nie, veď ich Vzkriesený musel presviedčať, lebo na takú myšlienku neboli vôbec pripravení. Emauskí učeníci a pochybujúci Tomáš sú typické príklady toho, ako si títo ľudia len postupne osvojovali poznanie a istotu, že Ježiš Kristus žije.
Okrem toho dnes sme sa v prečítanom texte dozvedeli, že sa Vzkriesený zjavil aj jednému nepriateľovi, a to úhlavnému nepriateľovi, Saulovi-Pavlovi z Tarzu. Tento človek bol vášnivým nepriateľom všetkého kresťanského, vášnivo nenávidel a prenasledoval všetko, čo pochádzalo od Ježiša Krista. Usiloval sa veľmi systematicky a veľmi energicky odstrániť každú myšlienku, ktorá pochádzal od neho a každú spomienku na neho, a to nielen v Jeruzaleme, ale aj v blízkom a ďalekom okolí, ba aj vo veľmi vzdialených mestách. V rámci tohto likvidačného podujatia bol práve – vystrojený poverovacími listinami synedria – na ceste do dôležitého mesta Damasku. Krátko pred dosiahnutím cieľa, neďaleko Damasku, sa to stalo. Zjavil sa mu Ježiš Kristus.
Pavel to sám hodnotí ako zjavenie Vzkrieseného. Prvá časť 15. kapitoly jeho Prvého listu Korintským obsahuje zoznam ľudí, ktorým sa vzkriesený Pán zjavil. Do tohto zoznamu zaraďuje Pavel aj seba, a to práve to stretnutie pri Damasku. Toto stretnutie sa odohralo po väčšom časovom odstupe než tých 40 dní, ktoré podľa Skutkov apoštolov uplynuli medzi Pánovým vzkriesením a jeho vstúpením na nebo. Tým je vyjadrená jedna dôležitá myšlienka: Ani po vstúpení na nebo neprerušil vzkriesený Pán kontakt so svojou cirkvou. V krízových situáciách a kľúčových okamihoch cirkvi, ale aj jednotlivých ľudí, vzkriesený Pán zasahuje, usmerňuje, vedie. Tým sa realizujú jeho slová, ktoré povedal apoštolom pri svojom odchode: „Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“ Aj dnes môžeme a máme rátať s tým, že vzkriesený Pán Ježiš Kristus sleduje život svojej cirkvi a keď to uzná za vhodné, zasahuje do priebehu jej života.
To, že sa Vzkriesený zjavil Saulovi-Pavlovi, má aj dôležitý apologetický význam. Vidíme, že sa zjavil nielen priateľom, ktorí ho mali radi, ale aj jednému veľkému nepriateľovi, ktorý ho nenávidel. Tým je potvrdená objektívnosť jeho vzkriesenia. Jeho vzkriesenie sa udialo nezávisle od vedomia a cítenia ľudí, a až potom sa ono dostáva do zorného poľa ľudí. Vzkriesený Pán – ako sme to už spomenuli – musel síce presviedčať aj svojich pochybujúcich priateľov, že naozaj žije, ale nepriateľ by bol ešte menej ochotný prijať myšlienku vzkriesenia Pánovho, keby mu ju niekto priniesol. Predpokladom celej tej nepriateľskej činnosti Saula-Pavla proti cirkvi bolo presvedčenie, že Ježiš zostal mŕtvy, že bol definitívne likvidovaný. Ale v šokujúcom stretnutí so Vzkrieseným pri Damasku si musel Pavel uvedomiť: Ten Kristus žije, a to napriek tomu, že bol popravený. Musel teda vstať z mŕtvych. Stretnutie vzkrieseného Pána s nepriateľom Saulom-Pavlom pri Damasku je pre nás ďalším dôležitým potvrdením objektívnosti a faktickosti Pánovho vzkriesenia.
Kto sa naozaj stretne so vzkrieseným Pánom, kto naplno prijme pravdu jeho vzkriesenia, jeho nového života, nového aktívneho života v oslávenom tele, taký človek neostáva nezmenený. Vysoko pozitívne boli zmenení Ježišovi priatelia. Zmena, ktorá pod vplyvom stretnutia so vzkrieseným a osláveným Pánom nastala u nepriateľa Saula-Pavla, bola nesmierne veľká, a nie nám je také ľahké predstaviť si ju v celom rozsahu a hĺbke. Dovtedy tento človek tvrdohlavo zotrvával pri tvrdení: Kristus je mŕtvy, mŕtve je jeho učenie. Odvtedy medzi najzákladnejšie body jeho zvesti patrilo posolstvo: Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, žije v sláve a odtiaľ účinne sleduje a upravuje priebeh života svojej cirkvi. Toto bola základná zmena v jeho myslení, ale nebola to azda iba teoretická zmena. Mala nedozerné praktické osobné dôsledky. Úplne sa zmenil rebríček hodnôt tohto človeka. Sám píše v autobiografickej spomienke, že čo dovtedy pokladal vo svojom živote za cenné, za najcennejšie, to sa mu stalo smeťami, ba používa ešte silnejší výraz. Najvyššou hodnotu a najvyššou túžbou sa mu teraz stal Ježiš Kristus. Usiloval sa o dosiahnutie čo najtesnejšieho spoločenstva s ním už v tomto živote. Medzi vrcholné slová, ktorými vyjadruje, čo už v tomto ohľade dosiahol na svojej duchovnej ceste, patrí klasický výrok: „Žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus.“ Pokiaľ ide o večnosť, do ktorej vstúpi cez smrť, nezaujímali ho podrobnosti, ale zaujímala ho jediná vec: aby mohol byť v stálom spoločenstve s Kristom. Vedel síce, že v tomto svete má ešte mnoho práce a neponáhľal sa z neho – nechal to na Pána, kedy ho povolá k sebe a veľmi intenzívne využíval čas a možnosti, ktoré mu tu ešte zostávali k dispozícii. Ale i napriek tomu vyjadril túžbu svojej duše slovami: „Túžim už umrieť a byť s Kristom“. Spoločenstvo s Kristom očakával ako obsah života vo večnosti nielen pre seba, ale pre všetkých, ktorí v Pánu umierajú. Tak potešoval napríklad kresťanov v cirkevnom zbore v Tesalonike, ktorí boli zarmútení pri odchode svojich blízkych a odporúčal im, aby sa aj oni navzájom potešovali tou istou nádejou. Pod vplyvom stretnutia so vzkrieseným Kristom získal Pavel celkom nové chápanie, novú koncepciu života – aj svojho aj všetkých veriacich.
Stretnutím so vzkrieseným Kristom a novým poznaním o Kristovom živote bol poznačený celý jeho praktický život. Stretnutie so Vzkrieseným pri Damasku bolo nielen príležitosťou jeho totálneho životného zvratu, obrátenia, ale bolo to zároveň povolanie do služby. Sám hovorí, že si ho Boh vyvolil pre túto službu ešte predtým ako sa narodil: „od života matky“ – tak to formuluje. Podobne ako to čítame o povolaní proroka Jeremiáša. A keď ho potom z jeho bludnej cesty vzkriesený Pán povolal do práce, neváhal ani najmenej. Celý svoj čas, celú svoju inteligenciu, pevnú vôľu, fyzické sily – to všetko postavil do služby, do ktorej bol pri Damasku povolaný. Totálne povolanie, totálna poslušnosť.
Ako misionár vykonal nesmierne veľké dielo. Bez jeho viery vo vzkriesenie si toto dielo vôbec nedokážeme predstaviť. Viera vo vzkriesenie Kristovo, nádej vlastného vzkriesenia a nového života vo večnosti ho sprevádzala neprestajne. Pre túto vieru dokázal vziať na seba aj rozličné ťažkosti, ktorých v misijnej práci bolo mnoho. Mal aj obdobia kríz a depresie – tie prichádzajú na každého – ale netrvali dlho a vždy ich prekonával silou, ktorú prijímal od vzkrieseného Pána. Svoju osobnú skúsenosť vyjadril v tomto ohľade slovami: „Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje.“ V jednom liste napísal prekvapivo, paradoxne znejúcu vetu: „Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohaneniach, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď som slabý, som mocný.“ To nie je nezmyselná, absurdná veta, hoci povrchne mysliacemu človeku by mohla tak pripadať. Jej zmysel je v tomto: Práve vtedy, keď je najviac ohrozený, prenasledovaný, ohováraný, keď sa mu deje najväčšia krivda, keď mu mocní chcú nahnať strach a znemožniť mu pokračovať v práci – práve vtedy sa jeho srdce najviac otvára túžbe po prítomnosti a pomoci vzkrieseného Krista, a táto pomoc prichádza a robí ho silným. V tom je tajomstvo vety: „práve keď som slabý, som mocný“. Nepreklína, nehrozí, ale pokojne pokračuje v práci a kráča ďalej svojou cestou.
Toto z neho urobilo stretnutie so vzkrieseným Kristom a vedomie a prežívanie stálej prítomnosti vzkrieseného Krista. To boli úžasné a vrcholne pozitívne zmeny. Také veľké a vysoko pozitívne zmeny môže stretnutie so vzkrieseným Kristom, istota Kristovho vzkriesenia a jeho stálej prítomnosti urobiť aj pri nás. Uvedomujeme si, čo je to veľkonočné posolstvo, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a že žije? To nie je iba spomienka na to, čo sa stalo v to prvé veľkonočné ráno, ale to je posolstvo o dnes živej, dnes aktuálnej skutočnosti, ktorá sa týka nás, každého jedného z nás, ktorá sa nás týka bezpodmienečne. Veľkonočný folklór môže byť a nemusí byť; keď chceme, môžeme si ho v rámci slušnosti dopriať, ale ten absolútne nie je rozhodujúci. Slávnostná veľkonočná nálada má zmysel, ale len za predpokladu, že je vyjadrením hlbokého prežitia veľkonočnej radosti zo vzkrieseného Pána, ktorý môže a chce aj v našom živote urobiť také veľké pozitívne zmeny ako v živote svojho niekdajšieho nepriateľa Saula-Pavla. Rozhodujúce je to osobné intenzívne prežitie transformujúceho a tvorivého vplyvu vzkrieseného Krista. Šťastný, kto cez tieto sviatky alebo aj v budúcich dňoch prežije takú zmenu.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.