V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Veľkonočný pondelok, Prvý list Korintským 15, 32

Ak mŕtvi nie sú kriesení, tak potom: Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme. (Prvý list Korintským 15, 32)

Sú dve možnosti, ako si uvedomiť význam určitých vecí, hodnôt. Jeden spôsob spočíva v tom, že podrobne opíšeme, čo príslušná hodnota znamená, aké obohatenie prináša. Druhý spôsob postupuje opačným smerom: Teoreticky sa predpokladá, že by tá hodnota neexistovala alebo my by sme ju nemali a potom sa uvažuje, aké nevýhody a škodlivé dôsledky by boli s tým spojené. Obe tieto metódy sú vhodné, keď chceme poukázať na význam vzkriesenia Ježiša Krista a na nádej nášho vzkriesenia.
Kristus bol vzkriesený v duchovnom tele nezávisle od toho, či to ľudia vedia alebo nevedia, či túto pravdu uznávajú alebo neuznávajú. Kristus bol vzkriesený, i keby toto posolstvo nikto na svete neprijal. Pán Boh je slobodný, je absolútny, nie je závislý od toho, či my ľudia jeho veľké činy uznávame a prijímame alebo nie. Ale na druhej strane nám je toto posolstvo ponúknuté, lebo má priamy vzťah k nášmu životu. Podľa posolstva Novej zmluvy je Kristovo vzkriesenie začiatok, prvý akt všeobecného vzkriesenia.
K veľkonočnému posolstvu o vzkriesení Ježiša Krista a o nádeji nášho vzkriesenia zaujímajú ľudia rozličné postoje. Sú ľudia, ktorí toto posolstvo kategoricky odmietajú, ktorí hovoria, že nič také ako vzkriesenie Ježiša Krista neexistuje, ktorí hovoria, že biologická smrť, ktorá čaká každého na konci života, je pre človeka absolútny koniec, za ktorým pre príslušného človeka už vôbec nič nenasleduje. Toto je ateistické stanovisko, ktoré odmieta vieru v jestvovanie a pôsobenia Boha a ktoré nedokáže vo vesmíre, v prírode, v ľudskom živote objaviť nijaký zmysel. Potom sú ľudia, ktorých tieto otázky ani najmenej nezaujímajú, sú im ľahostajné, venujú sa celkom iným záležitostiam. Aj ich stanovisko, hoci ho ani nevyslovia, je odmietavé.
Veriaci kresťan uznáva Kristovo vzkriesenie aj nádej vlastného vzkriesenia. Ale aj tu existujú rozdiely. Vo Všeobecnej viere kresťanskej je vyslovená aj viera v Kristovo vzkriesenie aj viera vo vzkriesenie človeka. Ale toto vierovyznanie sa dá odriekať a čisto mechanicky, pričom tieto vety nemusia zanechať v živote príslušného človeka viditeľné stopy. To je postoj, ktorý je v knihe Jánovho zjavenia označený ako „vlažný“. Tam čítame takéto slová: „Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci ani studený, vypľujem ťa z úst.“ Ideálom je nie vlažné prijatie veľkonočného posolstva, ale prijatie radostné, a to so všetkými pozitívnymi trvalými dôsledkami pre chápanie vlastného života a so všetkými dôsledkami pri stvárňovaní každodenného praktického života.
Všetkým, čo apoštol Pavel napísal v 15. kapitole Prvého listu Korintským, chce svojich kresťanov v tomto cirkevnom zbore priviesť k takémuto radostnému, naplno angažovanému prijatiu veľkonočného posolstva o vzkriesení a večnom živote. V priebehu svojej rozpravy uvádza rozličné argumenty – všetky sú pozoruhodné. My sme prečítali jedinú vetu, ktorej chceme venovať pozornosť: „Ak mŕtvi nie sú kriesení, tak potom: Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme.“ Toto je veľmi drasticky formulovaná veta. Jej obsah môžeme opísať takto: Ak po smrti nemôžeme čakať vzkriesenie a nový život, tak potom celý tento život medzi narodením a smrťou je jeden veľký nezmysel.
Ak je vzkriesenie, môže byť celý náš pozemský život orientovaný na nový život vo večnosti. Ak veríme vo svoje vzkriesenie a večný život, budeme v celom svojom pozemskom živote pracovať na budovaní svojej bytosti, svojej osobnosti, na pestovaní svojej duše. Nie v utiahnutí sa do nejakého duchovného geta, ale uprostred úloh a problémov tohto sveta. K problémom a úlohám a radostiam a ťažkostiam tohto sveta treba pristupovať, v nich sa rozhodovať a konať tak, aby naše konanie bolo súčasne v záujme riešenia týchto problémov, ale zároveň aby znamenalo pestovanie, budovanie našich najvnútornejších bytostí. Rešpektovaním pravdy, spravodlivosti, lásky sa deje i jedno i druhé. Z tohto sveta si do večnosti neodnesieme absolútne nič z hmotných hodnôt, ktoré sme tu nahromadili. Ale odnesieme si to, čo sme svojím konaním, rozhodovaním, svojím vzťahom k vzkriesenému Ježišovi Kristovi urobili zo seba. Ak svoj život chápeme a stvárňujeme takto, je to zmysluplný život, lebo všetko v ňom je alebo môže byť orientované na jeden cieľ. Ale toto všetko je možné len za predpokladu, že rátame so vzkriesením a večným životom.
Ale ak odmietneme rátať so vzkriesením a večným životom, už nemáme konečný cieľ, na ktorý by sme sa orientovali. Potom platí to, čo napísal apoštol: „Ak mŕtvi nie sú kriesení, tak potom: Jedzme, pime, lebo zajtra zomrieme.“ To znamená, že ciele svojho snaženia a svojej činnosti môžeme hľadať len v hraniciach svojho zemského života, keďže s iným nerátame. Môžeme mať v tomto svete ciele, aj pekne vyzerajúce, lenže nad všetkými cieľmi a hodnotami, ktoré sú iba v rámci tohto časného života, visí otázka: A aký je zmysel tohto a tohto cieľa, tejto a tejto hodnoty? I ak nájdeme odpoveď na túto otázku, čaká nás ďalšia otázka: A aký je zmysel tohto vyššieho cieľa, tej vyššej hodnoty? Taká reťaz otázok môže pokračovať ďalej a ďalej. Uspokojivú odpoveď na takýto rad otázok v rámci časného života nemôžeme nájsť. Bez vzkriesenia a večného života nenájdeme odpoveď, ktorá by dala nášmu životu uspokojivý zmysel.
Mnohí ľudia, ktorí zo svojho aktívneho očakávania vylúčili vzkriesenie a večný život, sa orientujú na to, čo spomína apoštol: „Jedzme, pime, lebo zajtra zomrieme.“ Ide, pravdaže, nielen o jedenie a pitie, ale aj o vybudovanie luxusného a superluxusného životného štandardu. Ten býva predmetom obdivu a závisti. Ak však takému životu chýbajú duchovné, mravné, etické hodnoty – a často to tak býva – tak niet čo závidieť. Lebo bez duchovných a mravných hodnôt je aj ten najluxusnejší život prázdnym životom, a to napriek veľkolepému vonkajšiemu dojmu. Je to vlastne sebaponižujúca, sebadegradujúca koncepcia života. Lebo človek je tu degradovaný na konzumného živočícha, hoci Biblia hovorí o možnosti byť človekom na obraz Boží. V podobenstve o bohatom gazdovi, ktorý reprezentuje práve tento výlučne konzumný typ života, povedal Pán Boh o tom človeku, že je blázon. Toto hrozné hodnotenie je stále platné.
Bez očakávania vzkriesenia a večného života nemôžeme objaviť zmysel svojich životných radostí. Lebo obyčajne visí nad nimi otázka a obava, že sa tieto radosti môžu kedykoľvek pominúť. Tak sa to neraz skutočne aj deje. Očakávanie vzkriesenia a večnosti môže však dať zmysel aj našim radostiam. Nebudeme ich pokladať za najvyššie, absolútne, ale vždy si budeme klásť otázku, čo je vyššia radosť, čo je najvyššia radosť. S myšlienkou na vyššiu a najvyššiu radosť, ktorú nám Pán Boh pripravuje vo večnosti, dokážeme kriticky hodnotiť radosti každodenného života, a dovolíme si len tie, ktoré sú v súlade s tou najvyššou radosťou, radosťou v Pánovi. Okrem toho, nebudeme k svojim životným radostiam pristupovať s výlučným sebectvom, ale budeme mať otvorené oči aj pre problémy druhých.
Bez očakávania vzkriesenia a večného života nemôžeme objaviť zmysel svojich utrpení. Pri radostiach si človek nekladie nevyhnutne otázku o zmysle. Ale pri utrpeniach, pri ťažkých chorobách, pri veľkých sklamaniach sa nám táto otázka sama natíska. Nie je ľahké nájsť na ňu v takýchto situáciách odpoveď. Prítomnosť blízkych ľudí nám pomáha zvládnuť naša utrpenia, ale na objavenie zmyslu, z ktorého by sme mohli čerpať vnútorné pochopenie a vnútorný pokoj, potrebujeme prítomnosť niekoho, kto je Pánom tohto života a Pánom večnosti. Ak na utrpenie pozeráme spolu s cieľom vo večnosti, ku ktorému sa blížime, dokážeme utrpenie znášať celkom iným spôsobom, ako keď je náš pohľad obmedzený iba na tento časný svet. To platí o našom utrpení, o utrpení našich blízkych a priateľov, ale aj o utrpení ľudí, ktorí sú postihnutí prírodnými a inými katastrofami. Bez očakávania večného života, sa nám to všetko javí ako nezmyselné; s očakávaním vzkriesenia a večnosti sa nám záblesk zmyslu predsa len objavuje.
Ak si pozorne prečítame celú 15. kapitolu Prvého listu Korintským, z ktorej je náš text, vycítime veľký sympatický vnútorný pátos, nadšenie, angažovanosť, s ktorou je táto kapitola napísaná. Bolo by veľmi pekné, keby veľkonočná zvesť, ako aj spomenutá 15. kapitola vzbudila v nás podobné nadšenie, nadšenie, ktoré by nášmu životu, orientovanému na vzkriesenie a večnosť, darovalo pocit zmysluplnosti života.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.