Veľkonočná nedeľa, Lukáš 23, 55 - 24, 12
Ženy, ktoré Ho nasledovali a prišli s Ním z Galiley, dívali sa na hrob a na to, ako bolo uložené Jeho telo. Potom sa vrátili a pripravili vonné veci a masti. Ale v sobotu, podľa prikázania, odpočívali. V prvý deň po sobote zavčasu ráno šli k hrobu a niesli vonné veci, ktoré pripravili; boli s nimi aj niektoré iné. Ale kameň našli odvalený od hrobu, a keď vošli, nenašli telo Pána Ježiša. Keď boli nad tým v rozpakoch, ajhľa, dvaja mužovia v žiariacom rúchu zastali si vedľa nich, a keď sa preľakli a sklopili zraky k zemi, povedali im (tí mužovia): Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet Ho tu, ale vstal. Rozpomeňte sa, ako vám hovoril, keď bol ešte v Galilei, že Syn človeka musí byť vydaný hriešnym ľuďom do rúk a byť ukrižovaný a v tretí deň vstať z mŕtvych. I rozpomenuli sa na Jeho slová. A vrátiac sa od hrobu, zvestovali toto všetko jedenástim a všetkým ostatným. Boli to Mária Magdaléna, Johana a Mária Jakubova i ostatné s nimi a rozprávali to apoštolom. Ale ich slová zdali sa im byť bájkou a neverili im. Len Peter vstal a bežal k hrobu; keď sa nahol a videl tam ležať len plachty, odišiel a divil sa tomu, čo sa stalo. (Lukáš 23, 55 - 24, 12 )
Pokúsme sa vžiť do situácie, ktorá nastala po Veľkom piatku. Ježiš dokonal na kríži a narýchlo ho uložili do hrobu. Museli sa ponáhľať, lebo so západom slnka a objavením sa prvej hviezdy sa začínala sobota, a vtedy už práce na pochovávaní nesmeli pokračovať. Dokončenie pohrebu prichádzalo do úvahy až po skončení soboty.
Mysle ľudí, ktorí mali nejaký vzťah k Ježišovi, boli naplnené udalosťou na Golgote. Rozliční ľudia uvažovali rozličným spôsobom. Vieme si predstaviť, čo cítili Ježišovi protivníci. Ježišovo pôsobenie, jeho otvorené kritické reči im už dlhý čas boli tŕňom v oku – a teraz si konečne mohli vydýchnuť. Boli radi, že sa im po dlhom úsilí podarilo – ako si mysleli – natrvalo umlčať Ježiša. Ježišovi priatelia boli nevýslovne smutní. Totálna tma v duši, ani záblesk svetla pri pohľade do budúcnosti. Uvedomovali si, že Ježišovo ukrižovanie urobilo neľútostný koniec všetkému tomu krásnemu, čo prežívali v jeho blízkosti. Osobitne sa jeho smrť dotkla žien. Evanjelista spomína, že plakali, keď sledovali Ježišovu cestu na miesto popravy. Ženy, ktoré šli k Ježišovmu hrobu, mali osobitný dôvod na vďačnosť a smútok. Svojím učením a svojimi praktickými postojmi vrátil Ježiš ženám plnú ľudskú dôstojnosť – keďže v tom čase boli v židovskom spoločenstve ženy diskriminované. Niektorým pomohol dostať sa z nepekného spôsobu života na novú úroveň čistoty. To všetko boli veci, na ktoré sa nezabúda. Ale teraz cítili, že všetkému je koniec. Majú už len jednu túžbu: dôstojným spôsobom dokončiť pochovanie Ježiša a potom im zostanú už len vďačné spomienky spojené s veľkým smútkom.
Ale kým sa Ježišovi nepriatelia radujú, a to celkom falošnou a neodôvodnenou radosťou, a kým jeho priatelia smútia a plačú, kým je svet ponorený do týchto myšlienok a emócií, práve vtedy koná Pán Boh. Práve vtedy, keď už nikto s tým nerátal, koná Pán Boh. To je také dôležité konštatovanie, žeby sme naň nikdy nemali zabudnúť, nikdy ho ignorovať. Tomuto suverénnemu Božiemu konaniu, ktorému sa nič nemôže postaviť do cesty, a jeho dôsledkom chceme dnes venovať pozornosť.
Prvým náznakom toho, že sa po ukrižovaní udialo niečo mimoriadne, bol odvalený kameň a prázdny hrob. Keď ženy kráčali k hrobu, robili si starosti, kto im odvalí ťažký kameň od hrobu. Mysleli stagnujúcim spôsobom. Ako aj my všetci v podobných situáciách myslíme stagnujúcim spôsobom. To znamená, že keď príde nejaký ťažký úder do života, neraz ho vnímame ako niečo absolútne, definitívne, konečné, nemenné, akoby sa čas zastavil. Tak mysleli tie ženy, a my ich dobre chápeme, lebo je to často aj náš spôsob myslenia. Ale odvalený kameň vniesol nový prvok do ich myslenia. Museli si uvedomiť, že čas nestojí, že sa niečo deje, že tu niekto koná.
Spočiatku nevedeli, čo si majú o celej veci myslieť. Prázdny hrob vzbudil v nich nepríjemné podozrenie: že azda niekto odniesol mŕtve telo Pánovo. Odvalený kameň a prázdny hrob treba interpretovať. Vždy je rozhodujúce, aby sme vedeli veci a udalosti správne interpretovať. Ženy neostávajú dlho v neistote. Keď sa večnosť stretá s časnosťou, keď večnosť zasahuje a vnáša niečo nové do časnosti, Pán Boh sa stará, aby také udalosti boli správne pochopené. Tak to bolo pri narodení Ježiša, tak je to teraz, pri jeho vzkriesení. Dvaja mužovia v žiariacom rúchu zastávajú pri ženách a podávajú veľmi stručnú, ale zároveň nesmierne obsažnú informáciu a vysvetlenie. Povedali im: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet Ho tu, ale vstal.“ Sú to Boží poslovia. „Anjel, angelos“, je slovo z biblickej gréčtiny a znamená „posol“.
Od anjelov sa ženy dozvedajú, že odvalený kameň a prázdny hrob je Božie dielo. Nikto neukradol mŕtve Ježišovo telo, ale Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, a to v novom, oslávenom tele. Ježišovo vzkriesenie znamená jeho prechod zo zemských obmedzených a obmedzujúcich podmienok bytia, ktoré On dobrovoľne vzal na seba, do novej formy bytia, ktorá sa biblickou rečou volá „sláva“. To je spôsob bytia, v ktorom už zemské obmedzenia pre Ježiša nemajú platnosť. Ježišovo vzkriesenie nie je návrat do jeho pozemskej formy života. Keď sa po svojom vzkriesení stretáva s priateľmi, stretá sa s nimi v premenenom, oslávenom tele.
Ježišovo vzkriesenie v tomto plnom zmysle slova nie je náhodná udalosť. Ako by niečo také mohlo byť náhodnou udalosťou? Všimnime si pozorne slová anjelov: „Niet Ho tu, ale vstal. Rozpomeňte sa, ako vám hovoril, keď bol ešte v Galilei, že Syn človeka musí byť vydaný hriešnym ľuďom do rúk a byť ukrižovaný a v tretí deň vstať z mŕtvych.“ To slovo „musí“ hrá tu veľmi dôležitú rolu. Používa sa aj na iných miestach evanjelií. Poukazuje na nutnosť, ktorej pôvodcom je Hospodin. Slovo „musí“ vyjadruje v mnohých prípadoch myšlienku, konštatovanie, že to Boh tak chce, že je to jeho rozhodnutie. Aj pri udalosti vzkriesenia Ježiša Krista, celkom jedinečnej udalosti, platí, že sa to stalo nielen v súlade s Božou vôľou, ale že to vykonal, realizoval sám Boh. A tak si uvedomujeme znova: Zatiaľ, čo sa nepriatelia radujú z Ježišovej smrti, zatiaľ čo jeho priatelia smútia nad touto nesmiernou stratou, zatiaľ koná Boh, a to takým suverénnym a radikálnym spôsobom, že to bude znamenať nesmierne prekvapenie i pre jedných i pre druhých; pre jedných otrasné, šokujúce, pre druhých nepredstaviteľne radostné.
Vysvetlenie a informácia anjelov je spojená s určitou výčitkou na adresu žien. Výčitka je v slovách: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“ Výčitka je takisto v upozornení, že si majú pripomenúť Ježišove slová, ktorými predpovedal nielen svoje utrpenie a smrť, ale aj svoje vzkriesenie. V evanjeliách sa tieto slová naozaj nachádzajú. No pozoruhodné je, že evanjelista pripomína, že učeníci – a zrejme aj ženy, ktoré boli s nimi – nerozumeli týmto slovám. Niekedy si človek až po odstupe uvedomí plný význam určitých slov – najmä ak ide o niečo neobvyklé. A to, čo Ježiš predpovedal o svojom utrpení a vzkriesení, bolo naozaj veľmi neobvyklé. Ale výčitka, ktorá zaznieva v slovách anjelov, predsa len predpokladá, že učeníci a ženy mali možnosť brať Ježišove slová omnoho vážnejšie. Keby sa tak bolo stalo, bolo by im to aspoň do určitej miery pomohlo zvládnuť tú hroznú udalosť Veľkého piatku. Niečo podobné musel vzkriesený Pán povedať dvom učeníkom, ktorí šli v nedeľu popoludní do Emaus. Povedal im, že keby boli pozornejšie vnímali predpovede v Starej zmluve a verili im, boli by na celú udalosť Ježišovho ukrižovania a vzkriesenia pozerali inak.
Toto nie je iba problém žien, ktoré v nedeľu ráno šli k Ježišovmu hrobu, nielen problém učeníkov, ktorí správu žien pokladali za bájku a neverili jej, nielen problém emauských učeníkov, ale to je aj náš problém. Biblia je plná zasľúbení a uistení o tom, že z Božích rúk nás nemôže nikto a nič vytrhnúť, že od Božej lásky nás nemôže nijaká ľudská ani démonská sila odlúčiť, že utrpenie a smrť nie je nikdy posledné slovo, a že i keď sa nám zdá, že Pán Boh dlho mlčí, tak raz predsa prehovorí, a to veľmi účinne. Ale my tak často k týmto sľubom pristupujeme s pochybovaním, podobne ako Tomáš nechcel veriť svojim priateľom – učeníkom, ktorí mu hovorili, že sa stretli so vzkrieseným Pánom. Na svoju vlastnú škodu spájame tieto Božie sľuby s pochybovaním. Keby sme ich brali vážne, dokázali by sme celkom inak zvládnuť aj ťažké problémy života. Dobre urobíme, ak výčitku pomalosti, duchovnej retardovanosti, ktorú anjeli povedali ženám a vzkriesený Pán emauským učeníkom, ak túto výčitku ako pastorálnu pomoc prijmeme aj pre seba. Pod mohutným vplyvom Ježišovho vzkriesenia môžeme a mali by sme sa aj my dopracovať k omnoho silnejšiemu spoliehaniu sa na Božie sľuby, na sľuby Ježiša Krista.
Boh koná – koná vtedy, keď sa povrchnému pohľadu zdá, že všetkému je koniec. To len my ľudia zvykneme v extrémne ťažkých situáciách hovoriť, že všetkému je koniec. Pán Boh s takouto vetou nepracuje. Pre neho nikdy nie je všetkému koniec. On je Boh stále nových možností, ktoré sa nikdy nevyčerpajú. On má svoje zámery a ciele, a čo sa nám javí ako prekážka na ceste k týmto cieľom, to nie je prekážka pre Neho. Udalosťou Kristovho vzkriesenia chce aj nás naučiť myslieť podobným spôsobom. My síce nie sme všemohúci ako Pán Boh, ale On, všemohúci, je naším nebeským Otcom. Naučiť sa rátať, vážne rátať s jeho všemohúcnosťou, múdrosťou a láskou – to je jedna z veľmi dôležitých lekcií, ktorým nás chce naučiť veľkonočná udalosť Kristovho vzkriesenia.
V prečítanom texte sa hovorí, že sa ženy rozpomenuli na Pánove slová o jeho utrpení a vzkriesení. Rozpomenuli sa a súčasne si uvedomili: Keď sme vtedy, prvý raz, tie slová počuli, nebrali sme ich veľmi vážne, lebo sme ich plne nepochopili. Ale pri spätnom pohľade, pri pohľade zo stanoviska Kristovho vzkriesenia naraz tieto slová nadobúdajú veľmi veľkú vážnosť. To platí nie iba o Ježišových slovách, ktorými predpovedal svoje utrpenie a vzkriesenie, ale platí to o všetkých jeho slovách. Keby sa Veľkým piatkom bolo skončilo všetko, mohli by si ľudia povedať: Ježiš Nazaretský stroskotal, a tak nám aj na jeho učenie treba pozerať ako na niečo, čo stroskotalo, čo sa neosvedčilo. Lenže vyvrcholením tajomnej udalosti Veľkého piatku je vzkriesenie Pána Ježiša Krista. Tu konal Boh. A tento Boží čin je veľkolepým potvrdením celého Ježišovho pôsobenia a celého jeho učenia. Boží hlas, ktorý zaznel na vrchu oslávenia: „Toto je môj milovaný Syn, jeho poslúchajte“ – tento hlas je výbornou interpretáciou Ježišovho vzkriesenia, a jeho vzkriesením je jedinečne potvrdený. Udalosťou Ježišovho vzkriesenia sa nám Pán Boh prihovára: „Toto je môj milovaný Syn, jeho poslúchajte!“ Každý sa musí rozhodnúť, čo s týmto oslovením urobí.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
