5. pôstna nedeľa, Žalm 42 + 43
Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože! Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu, kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár? Slzy sú mojím chlebom vo dne v noci, keď mi neprestajne hovoria: Kde je tvoj Boh? Na to chcem spomínať a vyliať svoje srdce, že do Božieho domu v zástupe som chodieval za hlasitého plesania a vďaky so svätiacim davom. Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Čakaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu. Moja duša je skleslá vo mne, preto sa rozpomínam na Teba z krajiny Jordánu a Hermónu, z vrchu Micár. Hlbina hlbine sa ozýva na hukot Tvojich vodopádov; prevalili sa cezo mňa všetky Tvoje príboje a vlny. Hospodin svoju milosť vo dne posiela, v noci je pri mne Jeho pesnička, modlitba k Bohu môjho života. Hovorím Bohu, svojej skale: Prečo si zabudol na mňa? Prečo mám chodiť v smútku, utláčaný nepriateľom? Za smrteľných múk v mojich kostiach tupia ma moji protivníci a neprestajne mi hovoria: Kde je tvoj Boh? Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Čakaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu! Prisúď mi právo, Bože, a zasaď sa o môj spor proti neláskavému národu, osloboď ma od muža ľstivého a zvráteného! Lebo Ty, Bože môj, si mojím útočiskom; prečo si ma zavrhol? Prečo mám chodiť v smútku, utláčaný nepriateľom? Ó, zošli svoje svetlo a svoju pravdu! Ony nech ma vedú a privedú na Tvoj svätý vrch a ku Tvojim príbytkom, aby som pristúpil k Božiemu oltáru a k Bohu svojho radostného plesania a na harfe Ťa oslavoval, Bože, Bože môj! Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Čakaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu! (Žalm 42 + 43)
Žalm 42 a 43 tvoria jeden celok, čo okrem iného vidno z refrénu, ktorý sa opakuje v oboch žalmoch: „Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Čakaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu!“ Tento žalm je opisom dramatického vnútorného zápasu človeka, ktorý sa vo svojej ťažkej životnej situácii zmieta medzi beznádejnosťou a nádejou. Žalm ani po tisícročiach nestratil nič zo svojej aktuálnosti, lebo podobné vnútorné boje prežívajú aj dnes mnohí ľudia. Tým, ktorí sú v podobnej situácii, pomáha tento žalm pochopiť, čo sa to v ich srdci vlastne odohráva – už to je veľká pomoc, keď človek začína lepšie rozumieť sebe samému. Cenné je aj vyústenie, ku ktorému dospel ten vnútorný zápas opísaný v žalme, keď nad beznádejnosťou zvíťazila nádej, istota, že Pán Boh pomôže, že ho zachráni.
Nedá sa presne zistiť, v čom spočívalo životné ohrozenie človeka, ktorý napísal tieto slová. Mohlo ísť o ťažkú chorobu, ktorá ohrozovala jeho život. Poukazujú na to slová o smrteľných mukách v jeho kostiach. Iní poukazujú na slová: „Prisúď mi právo, Bože, a zasaď sa o môj spor proti neláskavému národu, osloboď ma od muža ľstivého a zvráteného!“ a myslia si, že ten človek bol obklopený nepriateľmi, ktorí ho mali v moci, a on nenachádzal obranu proti nim. Nevadí, že nemáme presnú informáciu o jeho konkrétnom utrpení. To nám umožňuje vztiahnuť tento žalm na najrozličnejšie situácie utrpenia, do ktorých sa človek môže dostať. Každý, kto je uprostred problémov, ťažkostí, trápenia, môže do tohto žalmu dosadiť seba, čítať si ho a meditovať ako svoj osobný žalm.
K jeho ťažkej situácii patrí aj to, že nie je na domácej pôde, ale kdesi ďaleko od domova. Hovorí: „Moja duša je skleslá vo mne, preto sa rozpomínam na Teba z krajiny Jordánu a Hermónu, z vrchu Micár.“ To miesto sa nedá síce presne lokalizovať, ale ide zrejme o nehostinné pohorie kdesi na severe, pri prameňoch Jordánu. Nehostinné prostredie pripomínajú aj slová o hukote vodopádov: „Hlbina hlbine sa ozýva na hukot Tvojich vodopádov; prevalili sa cezo mňa všetky Tvoje príboje a vlny.“ Alebo to môžu byť obrazné slová o tom, že sa cíti ako neuniknuteľne zasiahnutý veľkou vodou, záplavami.
Vo svojom vnútornom zápase je sám; nemá nikoho, kto by ho potešil, povzbudil, kto by bol ochotný spolu s ním niesť jeho bremeno. Naopak, nepriateľsky naladení, zlomyseľní ľudia, ktorí vidia jeho biedu, sa škodoradostne, ironicky vysmievajú z jeho viery a dôvery v Boha. „Slzy sú mojím chlebom vo dne v noci, keď mi neprestajne hovoria: Kde je tvoj Boh?“ „Za smrteľných múk v mojich kostiach tupia ma moji protivníci a neprestajne mi hovoria: Kde je tvoj Boh?“ Vlastné vnútorné pochybovačné myšlienky a vonkajšie posmešné poznámky sa spájajú a vyvolávajú veľkú tieseň v jeho duši. Výsmech z dôvery v Pána Boha sa neraz ozýva aj dnes. Pri pohľade na utrpenie veriaceho človeka sa často ozývajú zlomyseľné poznámky: Kdeže je ten jeho Boh, keď mu nepomôže? Akú cenu má jeho viera v Boha? Akú cenu majú jeho modlitby?
Bolesť tohto zasiahnutého človeka nachádza svoj výraz aj vo vyčítavých slovách modlitby na adresu Pána Boha: „Hovorím Bohu, svojej skale: Prečo si zabudol na mňa? Prečo mám chodiť v smútku, utláčaný nepriateľom?“ „Lebo Ty, Bože môj, si mojím útočiskom; prečo si ma zavrhol? Prečo mám chodiť v smútku, utláčaný nepriateľom?“ K vážnosti biblického chápania modlitby patrí aj to, že trpiaci človek má odvahu vysloviť v modlitbe na Božiu adresu aj takéto otázky. Nachádzame ich aj na iných miestach, najmä v knihe Žalmov a v knihe Jób. Uvedieme aspoň niektoré príklady: „Ó Hospodine, prečo stojíš zďaleka, skrývaš sa vo chvíľach súženia?“ „Dokedy chceš, Hospodine, na mňa trvalo zabúdať? Dokedy budeš skrývať predo mnou svoju tvár?“ „Dokedy mám nosiť starosť v duši? Dokedy sa bude nepriateľ môj vypínať nado mnou?“ Tieto biblické príklady dávajú aj nám odvahu vysloviť v modlitbách podobné otázky.
Otázky, pravdaže, nie sú jediné modlitebné slovo. V prečítanom žalme sú okrem otázok úpenlivé prosby: „Prisúď mi právo, Bože, a zasaď sa o môj spor proti neláskavému národu, osloboď ma od muža ľstivého a zvráteného!“ Aký je význam týchto modlitebných prosieb? Sú protiváhou proti vlastným pochybnostiam. Sú protiváhou proti ironickému výsmechu zo strany druhých ľudí. Sú vyústením vyčítavých otázok na Božiu adresu. Sú vyjadrením presvedčenia, že opravdivé riešenie ťaživej situácie môže priniesť len Pán Boh. Ak on nepomôže, nepomôže nik. Ak on pomôže, zamĺknu pochybnosti, zamĺkne ironický výsmech a nastane pokoj. Preto sa ten človek v žalme s celou silou duše obracia na Neho. Preto sa nám treba s celou silou duše obracať s modlitbou na Neho, nášho Pána Boha.
Modlitba o pomoc je spojená s nekonečnou túžbou po Božej blízkosti. Táto veľká túžba je vyjadrená obrazom, od ktorého silnejší by bolo ťažké nájsť. „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože! Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu, kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár?“ Po vodných bystrinách dychtí a reve vysmädnutý jeleň, ktorý je na konci svojich síl. Ak v krátkom čase nenájde čerstvú vodu, odpadne od smädu. Takto veľmi túži po Božej blízkosti ten vysilený človek, keď cíti, že je už na konci svojich síl. Božiu blízkosť potrebujeme vždy, ale nie vždy si to jasne uvedomujeme. Až v utrpení, neraz až v extrémnom utrpení, keď sme na samej hranici, sa nám otvárajú oči pre poznanie, ako nevyhnutne potrebujeme blízkosť Pána Boha. Toto poznanie je jedna z pozitívnych stránok utrpenia. Na toto poučenie by sme nemali zabudnúť ani potom, keď sa utrpenie pominie.
Zvládnuť ťažkú situáciu tomu človeku pomáhalo aj to, čo by sme mohli nazvať železnou duchovnou zásobou. V žalme vidíme, že on môže načrieť do svojho duchovného bohatstva, ktoré si nazbieral v minulosti. „Na to chcem spomínať a vyliať svoje srdce, že do Božieho domu v zástupe som chodieval za hlasitého plesania a vďaky so svätiacim davom.“ Spomienka na mnohonásobnú účasť na službách Božích spolu s mnohými inými rovnako veriacimi ľuďmi je pre neho pevným bodom a svetlom, ktoré si z minulosti prináša so sebou. K jeho železnej zásobe patria skúsenosti, ktoré mal už v minulosti vo vzťahu s Hospodinom. Vyjadruje ich slovami: „Hospodin svoju milosť vo dne posiela, v noci je pri mne Jeho pesnička, modlitba k Bohu môjho života.“ Je to spomienka a zároveň túžba. Spomienka, ktorá je pre neho uprostred ťažkostí oporným bodom, a je to túžba, že zas príde doba, keď bude môcť pokračovať v tom, čo sa z minulosti dokázalo ako také cenné. Aj táto túžba nachádza v žalme svoje vyjadrenie: „Ó, zošli svoje svetlo a svoju pravdu! Ony nech ma vedú a privedú na Tvoj svätý vrch a ku Tvojim príbytkom, aby som pristúpil k Božiemu oltáru a k Bohu svojho radostného plesania a na harfe Ťa oslavoval, Bože, Bože môj!“ Skúsenosť tohto človeka je pre nás poučením a aj nás zaväzuje. Je dôležité takto si budovať duchovnú železnú zásobu, aby sme z nej mohli stále žiť, a aby sme z nej mohli čím viac čerpať v ťažkých obdobiach a chvíľach, keď cítime, že je ohrozené celé naše bytie.
Dramatickosť vnútorného zápasu tohto človeka je v žalme vyjadrená trojnásobným refrénom: „Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Čakaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu.“ Tu sa spomínajú dva protikladné vnútorné postoje. Na jednej strane veľká stiesnenosť, až zúfalstvo, na druhej strane nádej v záchranu. Trojnásobným opakovaním je naznačené, že ten človek vo svojom vnútri mnohokrát prešiel od jedného postoja k druhému, od zúfalstva k nádeji, od nádeje k zúfalstvu, potom zas k nádeji. Ceníme si reálnosť tohto opisu. Veď práve tak to býva aj s nami. Koľkokrát prechádzame od jednej krajnosti k tej druhej, a potom zase späť. Ako sa to skončí? Víťazstvom ktorého postoja? V žalme je odpoveď na túto otázku jednoznačná. „Čakaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu.“ Nehovorí sa konkrétne o tom, ako sa skončí jeho vonkajšia situácia. Ale zásadným spôsobom je tu vyjadrená istota, že Boh ho privedie k takému riešeniu, že nakoniec bude mať dosť a dosť dôvodov vzdávať mu vďaku z celého srdca. To je krásna predloha, ako sa môžu a majú končiť aj naše vnútorné zápasy: Vždy by mali vyústiť do istoty: Som v Božích rukách, Boh sa ma nevzdá, Boh ma neopustí, Boh mi pomôže.
Platnosť a trvalú aktuálnosť tohto žalmu jedinečným spôsobom potvrdil náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus. Bol obklopený nepriateľmi a nebolo nikoho, kto by sa ho zastal. Ostal celkom sám, opustený, ale aj napriek svojej opustenosti ľuďmi cítil blízkosť nebeského Otca. Sám o tom povedal: „Ajhľa, prichádza hodina a (už) prišla, že sa rozpŕchnete každý svojou stranou a mňa necháte samého. Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou.“ Ironicky sa vysmievali z jeho dôvery v nebeského Otca: „Dúfal v Boha, nech Ho teraz vyslobodí, ak chce; veď hovoril: Syn Boží som!“ Zakúsil aj horkosť otázky formulovanej v 22. žalme: „Bože môj, Božej môj, prečo si ma opustil?“ Nakoniec však napriek tomu všetkému odchádzal zo sveta so slovami plnými dôvery: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Nádej vyjadrená v slovách 42. a 43. žalmu sa jedinečným spôsobom splnila a potvrdila v Jeho vzkriesení. Vo veľkonočnom žalme ďakuje cirkev za toto jedinečné víťazstvo: „Ďakujem Ti, že si ma vyslyšal a bol si mojou záchranou. Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa hlavným, uholným. Pochádza to od Hospodina, je to div v našich očiach. Toto je deň, ktorý učinil Hospodin: jasajme a radujme sa v ňom!“ Táto Ježišova cesta môže a má sa stať aj našou cestou.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
