5. pôstna nedeľa, Prvý list Petrov 2, 21 - 25
Na to ste boli povolaní; pretože Kristus trpel za vás, dal vám príklad, aby ste nasledovali Jeho šľapaje. On nikdy hriechu neučinil, ani ľsti nebolo v Jeho ústach; keď Mu zlorečili, nezlorečil; keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi; na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti; Jeho krvavé rany vás uzdravili. Boli ste ako blúdiace ovce, ale teraz ste navrátení Pastierovi a Biskupovi vašich duší! (Prvý list Petrov 2, 21 - 25)
Jeden zo spôsobov, ktorým sa žiaci v staroveku učili písať, bol tento: Na písacom materiáli, ktorý sa vtedy používal, mali slabými, tenkými ťahmi napísané písmená a žiaci šli svojím písacím nástrojom presne po týchto predpísaných ťahoch. Takto podľa cudzieho vzoru navykali svoju ruku na správne písanie. Iný spôsob učenia bol, že na vrchnom riadku listu mali napísanú skupinu písmen, a žiaci písali na zvyšok listu to isté. Takáto predloha, vzor, sa po grécky nazývala hypogramos. Je zaujímavé, že v pôvodnom gréckom texte biblického odseku, ktorý sme z Prvého listu Petrovho práve prečítali, sa používa – jediný raz v celej Novej zmluve – práve toto slovo, a to vo vete: „Kristus trpel za vás, dal vám príklad, aby ste nasledovali jeho šľapaje.“ Tam, kde je v našom preklade slovo „príklad“, tam je v gréckej predlohe slovo hypogramos. Tak ako učiteľ podľa vlastnej predlohy učil žiakov písať, tak Pán Ježiš Kristus svojím životom učí nás žiť.
Aj slová o nasledovaní jeho šľapají hovoria to isté. Keď otec a dieťa kráčajú v ťažkom teréne, otec ide vpredu a dieťaťu povie: Klaď nohy presne do mojich šľapají. Keby dieťa neposlúchlo, mohlo by sa to zle skončiť. Keďže aj my kráčame ťažkým terénom života, vyzývajú nás prečítané slová: Klaďte svoje nohy presne do Kristových šľapají. Kto nerešpektuje toto pravidlo, ten ľahko poblúdi. Kto nasleduje Kristove šľapaje, príde k cieľu.
Evanjeliá a ostatné knihy Novej zmluvy nám ukazujú, čo to znamená riadiť sa v rozličných situáciách podľa Ježišovho príkladu. V našom texte je opísaný jeden bod nasledovania, a to jeden z veľmi ťažkých: „Keď Mu zlorečili, nezlorečil; keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi.“ Vytrpel od ľudí mnoho poníženia a bolesti. Ako sa pritom správal? Ponižovali ho, ale on ich neponižoval. Posmievali sa mu, ale on sa im neposmieval. Mučili ho, ale on ich nemučil, ani ich nepreklial. Páchali na ňom násilie, ale on proti nim nepoužil násilie. A nebol to len nejaký vonkajší, azda pevnou vôľou vynútený postoj. Z toho, čo hovoria evanjeliá, musíme usudzovať, že on proti týmto ľuďom necítil nenávisť, ale ich miloval. Vedel, že veľmi blúdia, ale napriek tomu ich miloval. Veď ako inak by sme si mohli vysvetliť jeho modlitbu na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia“ – ? Obdivujeme tento jeho postoj, kedykoľvek pri sledovaní Pánovho utrpenia na to myslíme.
Ale tento jeho postoj je nám tu predložený ako vzor nášho vlastného správania. Tak ako žiačik v antickej škole dostal predlohu, podľa ktorej sa mal učiť vlastnou rukou písať, tak nám Pán Ježiš zanechal predlohu, podľa ktorej sa máme učiť písať knihu svojho života. A tu sa začínajú naše otázky a námietky: Je vôbec možné takto sa správať v praktickom živote? Či to nie je vyslovené slabošstvo? Či to nie je pasivita, ktorá prenecháva voľné pole všetkému zlu? Či týmto spôsobom vôbec možno zlu čeliť? Či nie je nevyhnutnou vecou proti násiliu nasadiť násilie? To sú závažné otázky, ktoré pochádzajú z našich automatických citových reakcií a zdajú sa byť zdôvodnené aj racionálnym uvažovaním. Odpoveď na ne sa pokúsime hľadať tak, že si všimneme aj pozadie Ježišovho postoja.
Po prvé musíme odmietnuť názor, podľa ktorého je spomínaný Ježišov postoj prejavom slabošstva. Ježiš nebol slabý. Ježiš nebol slaboch. Mal k dispozícii moc, ktorou by bol mohol okamžite zničiť všetkých, ktorí ho ponižovali a mučili. Pri zatýkaní v Getsemanskej záhrade to aj naznačil. Ale on sa vedome, úmyselne, programovo zriekol použitia tejto moci na svoju obranu. Už pri pokúšaní na púšti odmietol použiť svoju moc na svoj vlastný prospech. Prečo zaujal takéto nanajvýš prekvapivé stanovisko, je iná otázka. Nám ide teraz o dôležité konštatovanie, že Ježišov postoj nebol prejavom slabosti. Naopak, je prejavom nepredstaviteľnej vnútornej sily. Ide o vnútornú silu, ktorú nám je veľmi ťažko pochopiť, lebo my dokážeme do určitej miery pochopiť len to, čo sme sami vyskúšali, zažili. A Ježišov postoj voči krivde jemu spôsobenej sa tak veľmi líši od bežných ľudských postojov! Našou úlohou je usilovať sa pochopiť, nielen slovami, ale aj srdcom, že Ježišov postoj je prejavom veľkej vnútornej sily. A keď nás slovo Božie vyzýva nasledovať Jeho šľapaje, nie sme vyzvaní k slabosti a slabošstvu, ale k objaveniu, rozvinutiu, uplatneniu tejto veľkej vnútornej sily. Tú predlohu, ktorú nám zanechal, nestačí napodobňovať iba navonok – lebo tak by mohla z toho vzniknúť karikatúra, ale jeho príkladom sa treba riadiť predovšetkým v srdci, v zmýšľaní, cítení.
Hľadáme odpoveď na ďalšiu otázku: Či postoj, ktorý sa nám odporúča Kristovým príkladom, neotvára dokorán brány zlu? Veď ak sa proti zlu nepostaví účinná sila, aj donucovanie, sankcie, tresty, zlo sa rozšíri po povrchu zeme ako ničivá potopa. Tak sa argumentuje, a kto z nás by mohol tento argument vyvrátiť? Preto je potrebné, aby v štáte existovala a uplatňovala sa moc namierená proti zločinnosti, moc na ochranu pokojných ľudí. Inak by zakrátko nastal nepredstaviteľný chaos. Apoštol Pavel v Liste Rímskym, 13. kapitola, hovorí, že vrchnosť sa má aj s použitím sily postaviť proti zločinnosti. Toto všetko musíme uznať.
Ale je tým azda postoj Pána Ježiša, ktorý sa aj nám predkladá ako vzor na nasledovanie, je tým tento postoj odbavený ako nepraktický, nepoužiteľný, naivný? Nie, ani najmenej. Treba si nám uvedomiť, na akom programe, na akej novej vízii budúcnosti pracoval Pán Ježiš. Len v rámci toho dokážeme pochopiť jeho postoj. Uprostred sveta, v ktorom je zatiaľ potrebná moc na potláčanie zločinnosti, uprostred tohto sveta pracoval Pán Ježiš na vytváraní nového ľudského srdca. Šlo mu o to, aby zlo postupne z ľudských sŕdc vymizlo. Dobre si nám treba zapamätať, že to sa nedá dosiahnuť metódou pomsty. Ak sa na krivdu dopovedá pomstou, vedie to k ďalšej pomste, a tak sa neprestajne zväčšuje a zrýchľuje lavína zla. Na programe zastavenia zla pracoval Pán Ježiš inou metódou. Akoby si bol povedal: Zlo, ktoré na mňa doľahne, krivda, ktorá mi bude spôsobená, sa odo mňa nedostane ďalej. Lavína zla, ktorá na mňa narazí, sa rozbije na mojej láske. Ja sa nezaradím do reťaze zla, ale na mne sa táto reťaz roztrhne. Ja nebudem pokračovať v následnosti, sukcesii zla, naopak, ja tento postup preruším. Jedine za cenu veľkej obete bol tento postoj možný. Ale Pán Ježiš túto obeť priniesol, lebo vedel, o akú rozhodujúcu záležitosť tu ide. Začal s tým u seba, ale nechcel zostať sám. Hľadal a hľadá nasledovníkov, ktorí sú ochotní nasledovať ho v tomto postoji voči zlu, a ktorí sú ochotní prinášať v záujme toho aj veľké obete. V tejto súvislosti nám treba vidieť jeho slová: „Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň po deň, a tak ma nasleduje.“ Ak chceme byť Ježišovými nasledovníkmi, musíme pochopiť tento veľkolepý Ježišov program a zaradiť sa do neho.
Pán Ježiš už vo svojej dobe poznal ľudí, ktorí si chceli uľahčiť nasledovanie jeho, Ježiša tým, že konali všelijaké iné náboženské činnosti a úkony, a tak na seba aj na druhých pôsobili dojmom mimoriadne pobožných ľudí, ale potichu odmietli nasledovať Pána Ježiša v tej najťažšej a zároveň najdôležitejšej veci: Aj za cenu veľkých obetí prerušiť a pravidelne prerušovať prúd zla, ktorý na nich doliehal. Aj dnes je medzi nami množstvo úsilia o takýto zdanlivo pobožný útek od skutočného nasledovania Pána Ježiša. Ježišova odpoveď na adresu zbožných tohto typu je známa z evanjelií: „Odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!“ Naše uľahčené, rozriedené programy zbožnosti Ježiša nezaujímajú. Chce, aby sme ho nasledovali v tej najzásadnejšej a zároveň najťažšej veci. Naše štatistiky o počte kresťanov môžu mať význam pre nás, ale Jeho nezaujímajú. On má svoju štatistiku. Hľadá tých, ktorí sú ochotní nasledovať ho vo veľkolepom programe tvorby nového srdca pre ľudstvo, ktorí sú ochotní cez celý život pracovať na tomto programe. Hľadá ľudí, ktorí sú ochotní skutočne odpustiť druhým. Hľadá spoločenstvá, ktoré sú ochotné skutočne odpustiť druhým spoločenstvám. Hľadá ľudí, ktorí sú ochotní aj na osobných nepriateľov myslieť s láskou a modliť sa za nich s láskou. Hľadá ľudí, ktorí sú ochotní byť s nasadením celého svojho bytia protilavínovou zábranou proti prúdu zla. Kedykoľvek odpustíme druhému zo srdca, nie je to izolovaný čin, nie je to naivný čin, i keby sa druhým tak javil, ale je to dôležitý krok vo veľkolepom programe, ktorý načrtol Ježiš Kristus, programe, ktorý začal On uskutočňovať, pre ktorý obetoval svoj život. Ak sa nám v jednotlivých situáciách zdá ťažké alebo nemožné odpustiť, pomyslime si na to, že Pán Ježiš nám odpustil, pomyslime si na jeho celý postoj, pomyslime si na to, že nás práve vtedy, keď sa žiada od nás odpustenie, volá On k nasledovaniu. Byť pod Kristovým vedením skupinou, okolo ktorej sa tvorí, zoskupuje nové ľudstvo, to je na jednej strane ťažké, ale súčasne je to niečo tak krásne, že by nám to malo dať silu na nasledovanie Kristových šľapají.
Ale či tento celý program obnovy ľudského srdca nie je iluzórny, naivný, neuskutočniteľný? Mnohí si tak myslia. Nedajme sa týmito pesimistickými hlasmi pomýliť. Pán Ježiš Kristus bol vzkriesený z mŕtvych. Jeho metódu zápasu o nové ľudské srdce, o nové ľudstvo, jeho metódu zápasu proti zlu potvrdil Pán Boh jeho vzkriesením ako správnu. Zlo môže teraz síce ešte veľmi zúriť, ale nemá budúcnosti. Žiť správne znamená žiť už teraz na strane toho, čo má budúcnosť, to znamená na strane prekvapivej, paradoxnej Kristovej lásky. Dnes sme všetci pozvaní, aby sme v tomto zmysle nasledovali Jeho šľapaje.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
