4. pôstna nedeľa, Ján 12,20-26
Medzi tými, čo prišli vykonať pobožnosť na slávnosti, bolo niekoľko Grékov. Tí pristúpili teda k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho hovoriac: Pane, chceme vidieť Ježiša! Filip išiel a povedal Ondrejovi, potom Ondrej a Filip išli a oznámili to Ježišovi. Ježiš im riekol: Prišla hodina, aby bol oslávený Syn človeka. Veru, veru, hovorím vám: Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, ne odumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto nenávidí svoj život na tomto svete, zachová ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje, a kde som ja, tam bude i môj služobník. Ak mi niekto slúži, uctí ho Otec. (Ján 12,20-26)
Na židovské veľkonočné sviatky hrnulo sa do Jeruzalema každoročne množstvo pútnikov. Medzi nimi boli aj nežidia, Gréci, ktorí sa cítili priťahovaní židovským náboženstvom. Priťahoval ich monoteizmus, viera v jediného Boha, a potom etické prikázania Božieho zákona. Títo ľudia sa pravidelne zúčastňovali na židovských bohoslužbách v synagógach a so záujmom počúvali príhovory, v ktorých sa vykladal Mojžišov zákon alebo texty z prorockých kníh. Nie všetci takíto sa stali v plnom zmysle príslušníkmi židovského náboženstva, ale okrem židovských bohoslužieb sa zúčastňovali aj na židovských pútnických sviatkoch v Jeruzaleme.
Šlo o ľudí, ktorí si kládli otázky o živote, jeho zmysle, cieli, ako aj otázky, ako dosiahnuť vyslobodenie zo zotročujúcich síl osudu. Lebo v staroveku bol rozšírený strach zo zotročujúcich temných osudových síl. Kládli si tieto otázky a hľadali na ne odpovede. O Ježišovi už iste niečo počuli, aj o obsahu jeho prednášok, o obsahu jeho pôsobenia. Keď sa títo pútnici dozvedeli, že Ježiš je v Jeruzaleme, vyjadrili túžbu vidieť ho, stretnúť sa s ním. Neodvážili sa ísť priamo, ale chceli sa k nemu dostať prostredníctvom jeho učeníkov.
Táto ich túžba vidieť Ježiša akiste nebola iba zvedavosť, ale pokračovanie toho hľadania, ktoré sme práve spomenuli. Lebo ak sa niekto chce naozaj dopracovať k poznaniu pravdy, k poznaniu odpovedí na otázky o živote, ten sa len tak ľahko nezastaví.
Vnútorný nepokoj ho poháňa do ďalšieho a ďalšieho hľadania, kým nezakotví v prístave plného uspokojenia. Evanjeliá v snahe zachytiť len to najpodstatnejšie podávajú svoje správy veľmi stručne. Ani v našom prípade nie nám je jasné, či to, čo Pán Ježiš povedal ako reakciu na túžbu Grékov uvidieť ho, či to povedal len svojim učeníkom, alebo či sa tí Gréci už pri ňom nachádzali. Vonkajšia scéna nie je však rozhodujúca. Rozhodujúci je obsah toho, čo Ježiš povedal. Tí hľadajúci Gréci, či už boli prítomní, či im odpoveď Ježišovu zreferovali učeníci, sa o tom mohli dozvedieť. Ježišova odpoveď je veľmi cenná a dôležitá – pre nás dnes rovnako ako pre vtedajších poslucháčov.
Vo všetkých Ježišových rozhovoroch môžeme vidieť zaujímavú a dôležitú črtu, že vo svojich odpovediach obrátil vždy pozornosť na to najdôležitejšie. V našom texte hovorí o tom, na ktorom štádiu svojej jedinečnej životnej cesty sa On práve v tej chvíli nachádza. Prišla hodina, aby oslávený bol Syn človeka. Prišla hodina, aby Syn človeka, Ježiš Kristus, vstúpil do svojej nebeskej slávy. Blíži sa hodina prechodu zo zemskej formy jeho existencie, v ktorej vykonal dôležité poverenie v tomto svete, hodina prechodu do nebeskej vlasti, ktorá jeho skutočným domovom. Slovom „sláva“ sa na viacerých miestach Biblie označujú podmienky jestvovania, ba spôsob jestvovania vo večnosti – nejde teda o nejaké oslavovanie v našom bežnom zmysle. Nie nám je vždy ľahké zvyknúť si na špecificky biblický význam tohto slova a iných slov, ale musíme sú dať tú námahu, aby sme správne porozumeli obsah biblického posolstva.
Ježiš sa teda nachádza pred vstupom do nebeskej slávy. Tento výrok nás však prekvapuje nielen neobvyklým významom slova „byť oslávený“, ale aj tým, že sa nám zdá, akoby tu chýbalo niečo podstatné. Veď Ježiš v tejto chvíli stojí bezprostredne pred svojím bolestným ukrižovaním a smrťou, a on hovorí rovno o nebeskej sláve, do ktorej má vstúpiť. Toto prekvapenie v Ježišovej odpovedi nám hovorí o niečom podstatnom. Ježiš veľmi dobre vie, čo ho ešte čaká, cez čo bolestné musí prejsť, ale jeho pohľad je orientovaný už na konečný cieľ. Na takéto chápanie vecí nie sme my ľudia vôbec zvyknutí. My uvažujeme skôr naopak: Ak príde na nás nejaké utrpenie, naň sústredíme celú svoju pozornosť a nedovidíme až na jeho koniec, nedovidíme na cieľ, ktorý nás čaká za utrpením. Pri znášaní utrpenia je však veľký rozdiel práve v tom, či cez utrpenie dovidíme až k cieľu alebo či tento cieľ je mimo nášho dohľadu. Utrpenie bolo aj pre Pána Ježiša ťažké, veľmi ťažké, ale pohľad na cieľ mu dal silu, aby aj to ťažké utrpenie znášal vyrovnane. Toto je jedna z dôležitých vecí, ktorú by sme sa mali od neho naučiť.
Aj v dvoch ďalších výrokoch nás chce naučiť tomuto mysleniu. Pšeničné zrno, zasiate do zeme, musí odumrieť, len tak môže priniesť bohatú úrodu. Bohatá úroda, to je ten cieľ, ku ktorému celý proces speje. Vo svetle bohatej úrody treba vidieť aj tú smutnú vec, ktorou je odumretie zrna. Keby sme z celého procesu vybrali len toto jedno smutné štádium, mohlo by to v nás vyvolať len smútok a nič viac. Ale keď pozeráme na konečný cieľ, na bohatú úrodu, dostáva v tomto rámci aj to, čo sa samo osebe zdá veľmi smutné, svoj dobrý zmysel ako nevyhnutný krok na ceste ku konečnému cieľu.
V týchto slovách hovorí Pán Ježiš o svojej smrti a o našej smrti. Kým jeho priatelia pozerali na jeho smrť izolovane, javila sa im ako nevýslovná tragédia. Keď pozreli na ňu vo svetle vzkriesenia, vo svetle nového života v sláve, do ktorého vstúpil Pán Ježiš, ukázal sa zmysel aj tejto smrti. Ale to isté platí aj o našej smrti a o smrti našich blízkych. Kým na túto udalosť pozeráme izolovane, nedokážeme objaviť jej zmysel a napĺňa nás iba nevýslovným smútkom. V našom texte nám Pán Ježiš naliehavo radí, aby sme upreli svoj zrak na cieľ, na večnosť, a aby sme ho mali stále na mysli, aby sme ho mali stále na mysli predovšetkým vtedy, keď ho potrebujeme ako svetlo na zvládnutie niečoho mimoriadne ťažkého vo svojom živote.
Aj nasledujúce slová v našom texte ukazujú tým istým smerom. Zemská forma života je síce dar od Pána Boha a podľa toho musíme i k svojmu pozemskému životu pristupovať s veľkou zodpovednosťou. Telesný organizmus a psychické schopnosti, ktoré nám Pán Boh daroval, je niečo, čo nás v priebehu celého života neprestáva uvádzať do úžasu. Ale v súlade so svedectvom Biblie si musíme uvedomiť, že toto nie je absolútna a posledná forma nášho bytia. Pán Boh nás chce viesť na ďalšiu úroveň, na ďalšie, vyššie štádium života. A preto, keď podľa vôle Hospodinovej príde naša hodina, treba sa s dôverou a bez kŕčovitého lipnutia na terajšej forme života oddať do jeho rúk.
V Biblii sa hovorí o zomieraní aj v prenesenom, metaforickom zmysle. Uvedieme tri citáty. Všetky sú od apoštola Pavla. „Ktorí sme umreli hriechu, ako budeme ešte žiť v ňom?“ „Tí, čo prináležia Kristovi Ježišovi, ukrižovali si telo s vášňami a žiadosťami.“ „Bože, chráň, aby som sa aj ja vychvaľoval, ak len nie krížom nášho Pána Ježiša Krista, ktorým je mi svet ukrižovaný a ja svetu.“ Podľa týchto slov človek má nielen pasívne čakať, že jednotlivé zlé veci, ktoré sa v jeho živote nachádzajú, odumrú samy od seba, ale sám sa má usilovať, prosiac o pomoc Ježiša Krista, aby tie zlé, negatívne, hriešne, ničivé veci v ňom odumreli a namiesto nich aby sa v jeho srdci a živote natrvalo usídlilo niečo nové, dobré, pozitívne, tvorivé. Takéto jednotlivé kroky obnovy sa potom dajú chápať ako predzvesť, anticipácia totálnej obnovy, ktorá je našou veľkou nádejou.
V záverečných slovách textu nás Pán Ježiš volá, aby sme ho nasledovali. To je pozvanie k celkom vyhranenému štýlu života, k spôsobu života podľa Ježišovho vzoru. To sa môže zdať ťažké a v mnohých prípadoch aj skutočne je. Ale s tým je spojené aj jeho veľké zasľúbenie: Kde som ja, tam bude aj môj služobník. Pán Ježiš nám dáva to nesmierne veľké privilégium, že jeho cesta má sa stať našou cestou, jeho cieľ naším cieľom. Toto všetko nie je automatická, prirodzená zákonitosť, ale je to veľký dar milostivého Boha, a tak nám to treba aj chápať a prijímať.
Prečítaný text patrí nepochybne medzi skvosty biblického posolstva. Mali by sme sa k nemu vracať, čítať si ho, uvažovať o ňom. Lebo je potrebný istý čas, aby nám vnikol do srdca a ovládol celú našu bytosť. Keď sa tak stane, budeme veľmi obohatení. Stála myšlienka na konečný cieľ, na večné spoločenstvo s Pánom Ježišom v jeho večnej sláve – táto myšlienka nám pomôže zvládnuť rozličné tvrdosti a utrpenia v tomto živote, aj to posledné, smrť. Pohľad na Pána Ježiša, ktorý cez smrť prechádza k vzkrieseniu a vstupuje do nového života v sláve, nám túto veľkú ponuku predkladá vždy nanovo.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
