4. pôstna nedeľa, Židom 11, 8 - 10
Vierou poslúchol Abrahám, keď ho (Boh) povolal, aby sa vysťahoval na miesto, ktoré mal prijať ako dedičstvo. Vysťahoval sa, a nevedel, kam ide. Vierou sa usadil v zemi zasľúbenej ako v cudzej a prebýval v stánkoch s Izákom a Jákobom, dedičmi toho istého zasľúbenia. Očakával totiž mesto, majúce pevné základy. (Židom 11, 8 - 10)
Biblia nám predstavuje niekoľko typov výrazných ľudských postáv, na ktorých môžeme študovať a z ktorých sa môžeme učiť jednotlivým črtám života vo viere v Pána Boha. Abrahám patrí medzi tieto postavy. Ešte aj mnoho storočí po svojej smrti bol živým modelom, čo vidno okrem iného z toho, že aj Nová zmluva ho spomína na viacerých miestach. V prečítanom texte sa hovorí o tom, že v plnej dôvere v Pána Boha sa zveril pod Božie vedenie, i keď svoju cestu smerom do budúcnosti nemohol vidieť jasne. Bol by sa mohol zachovať aj inak. Bol by mohol povedať: Pane, najprv chcem poznať do všetkých podrobností cestu, ktorou ma chceš viesť, a až potom sa rozhodnem, či mi to vyhovuje alebo nie, či pôjdem tou cestou na ktorú ma voláš alebo nie. Ale jeho postoj bol postojom viery, postojom dôvery a dal by sa vyjadriť týmito slovami: Pane, mnoho z mojej budúcnosti mi ostáva síce zahalené tajomstvom, ale ja sa na Teba úplne spolieham a verím, že to, čo si ty vybral pre mňa, je pre mňa najlepšie. Túto stránku Abrahámovho príkladu si chceme všimnúť podrobnejšie, a každý by si mal položiť otázku: Čo tento príklad môže znamenať pre mňa?
Kedykoľvek sa v Biblii hovorí o nasledovaní určitého príkladu, nikdy nejde iba o napodobňovanie vonkajšieho javu, ale predovšetkým o pochopenie a osvojenie si vnútornej, skrytej stránky tohto javu, to znamená o pochopenie myšlienok a motívov určitého rozhodnutia a potom samozrejme aj o dôsledky, ktoré z toho vyplývajú. Pri nasledovaní príkladu Abrahámovho ide najprv o pochopenie a osvojenie si jeho plnej dôvery v Pána Boha.
Slovo „dôvera“ nám je síce známe, veď o dôvere hovoríme častejšie vo vzťahu medzi ľuďmi, ale čo podľa biblického posolstva znamená plná dôvera v Pána Boha, to poznáme menej. Pokúsime sa v niekoľkých bodoch opísať túto dôveru. Dôverovať Pánu Bohu znamená vedieť o Božej láske: Boh ma miluje, nikdy sa ma nevzdá. Za všetkým, čo On vkladá do môjho života a ako ma usmerňuje, vedie, sprevádza – za tým všetkým je jeho láska, a to nielen vtedy, keď sa mi vodí dobre a všetko vidím jasne, ale aj vtedy, keď myšlienke o jeho láske všeličo zdanlivo protirečí. Dôverovať Pánu Bohu znamená počítať s jeho múdrosťou: Boh vie všetko o mojom živote a jeho okolnostiach, rozumie mi lepšie, než si rozumiem sám, a on práve s touto nadradenou múdrosťou vedie môj život dopredu. Dôverovať Pánu Bohu znamená počítať s jeho všemohúcnosťou: On má dosť prostriedkov a moci, aby uskutočnil plány a ciele, ktoré pre mňa určil vo svojej múdrosti a láske. Dôverovať Pánu Bohu znamená mať istotu o tom, že Boh je mocnejší ako všetky protichodné, aj démonské sily, počítať s tým, že žiadna z týchto síl nás nemôže vytrhnúť z Božích láskavých rúk. Táto stránka dôvery v Pána Boha nás oslobodzuje od fatalizmu, od strachu z temných síl osudu.
Dôvera v Pána Boha nie je vždy priamočiara záležitosť. Vo svete, aj v našom živote deje sa mnoho vecí, ktoré zdanlivo hovoria proti dôvere v Pána Boha. To si veriaci ľudia uvedomovali už od tisícročí. Výrazným dokladom takých myšlienok je kniha Jóbova a kniha Žalmov. Jóba mučila nielen bolesť spôsobená chorobou a pohľad na telo, ktoré mu hynulo, ale v bezsenných nociach si nespočetnekrát kládol otázku, prečo ten Boh mlčí, prečo sa správa tak, akoby ho nebolo, alebo akoby ho nezaujímal údel trpiaceho človeka. V žalmoch sa viackrát opakuje otázka: Dokedy, Hospodine, budeš ešte mlčať, kedy už vystúpiš zo svojho mlčania? To nie sú otázky teoretického mysliteľa, ale otázky človeka, ktorého dôvera je postavená na veľmi tvrdú skúšku.
Ba ani Ježiš Kristus nebol tejto otázky ušetrený. S nekompromisnou svedomitosťou zapísal evanjelista jeho otázku na kríži: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ Týmito slovami sa začína 22. starozmluvný žalm, ktorý sa Pán Ježiš vo svojich mukách na kríži modlil. Solidárne sa stotožnil so všetkými trpiacimi, ktorí si vo svojom utrpení kládli a kladú otázky „Prečo?“, „Dokedy?“ Kedykoľvek sa my v rozličných situáciách utrpenia vraciame k otázkam „Prečo to Pán Boh na mňa dopustil?“ „Dokedy bude trvať jeho zdanlivé mlčanie?“ „Kedy konečne zasiahne a pomôže mi?“ vždy vtedy si nám treba uvedomiť, že sám Ježiš vstúpil do našej situácie a svojimi slovami na kríži nám pomáha, aby sme sa v nich mohli dopracovať k pokoju.
Vidíme, že takéto situácie sú skúškami dôvery, skúškami, ktoré idú do samej krajnosti. Nie všetci na týchto skúškach obstoja, mnohí sa pod ich tlakom s dôverou v Pána Boha rozídu. Ale pre nás sú dôležité biblické príklady tých, ktorí prechádzali cez noc pochybností, a napriek tomu si – často v úporných vnútorných zápasoch – túto dôveru zachovali. Pán Boh zrejme chce, aby sa práve v týchto ťažkých vnútorných zápasoch naša dôvera v neho ešte upevnila.
Ako sa rodí takáto dôvera? Na základe ponuky, ktorú dostávame z Božieho slova. V Biblii je mnohonásobne vyjadrená ponuka dôverovať Hospodinovi a výzva, aby sme mu dôverovali. Niektoré z týchto povzbudzujúcich slov odcitujeme. „Neboj sa a nestrachuj, lebo Hospodin, Boh, bude s tebou. Nezanechá ťa, ani ťa neopustí.“ „Neboj sa, lebo ja som s tebou, nepozeraj ustrašene vôkol seba, lebo ja som Boh tvoj! Posilním ťa a pomôžem ti, i podopriem ťa svojou spásonosnou pravicou.“ „Neboj sa, lebo som ťa vykúpil, povolal som ťa tvojím menom; môj si ty!“ „Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť.“ „Neboj sa, len ver!“ „Tí, ktorí dôverujú Hospodinovi, sú ako vrch Sion, čo sa nepohne, ale trvá naveky.“ „Hospodin má záľubu v tých, čo sa Ho boja, čo dôverujú v Jeho milosť.“ „Verte v Hospodina, svojho Boha, a obstojíte!“ „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom!“ Toto je niekoľko biblických výziev, ktoré nás pozývajú k účinnej dôvere v Pána Boha.
Dôvera sa rodí na základe príkladov biblických postáv, ľudí, ktorí si osvojili takéto chápanie a takýto spôsob života, a ktorých to viedlo k duchovne bohatému a zmysluplnému životu. Ďalej na základe príkladov dnes žijúcich ľudí, ktorí nám predkladajú takýto spôsob života vo viere, v dôvere. Ak dieťa má rodičov, ktorí formujú svoj život na základe takejto dôvery v Boha, môže si aj ono osvojiť celkom prirodzeným, skoro spontánnym spôsobom tento model života ako normálny život. Tu si uvedomujeme ohromné možnosti rodičovského vplyvu na deti a nesmierne veľkú zodpovednosť rodičov a ostatných blízkych ľudí. Podobne je to aj v iných tesných spoločenstvách ľudí, napríklad v manželstve. Apoštol Pavel napísal v jednom liste, že muž môže duchovne v pozitívnom zmysle vplývať na svoju ženu a žena na svojho muža. Dôvera v Pána Boha môže byť posilňovaná aj našimi vlastnými skúsenosťami. Veď ten, kto vie čítať v knihe svojho vlastného života, ten aj tam musí nájsť mnoho príkladov toho, ako ho Pán Boh múdro viedol, a to aj vtedy, ak za dlhý čas nedokázal pochopiť zmysel Božieho vedenia. Zmysel jednotlivých udalostí vo svojom živote začíname v nejednom prípade chápať až s odstupom času. Všetky tieto cesty na budovanie a posilňovanie dôvery v Pána Boha sú aj nám otvorené.
V prečítanom príklade Abrahámovej dôvery sme si mohli všimnúť, že Abrahám mal vždy na mysli konečný cieľ, ku ktorému Pán Boh sľúbil priviesť ho. Mať stále na mysli konečný cieľ – to je veľmi dôležitá zložka dôvery. Abrahám mal síce celkom osobitné poslanie, a naše životné poslanie nemusí byť až tak dôležité. Ale jedno máme predsa s ním spoločné: Pán Boh postavil aj pred nás cieľ našej cesty, cieľ nášho životného putovania. On nás chce priviesť k tomuto cieľu, nech by sme kráčali po akýchkoľvek životných cestách. Tešiť sa na ten konečný cieľ, tešiť sa aj na čiastkové ciele, ktoré sú stanicami na ceste k cieľu konečnému – to dáva nášmu životu zmysluplný smer, zmysluplnú líniu. Bez toho by sa náš život pohyboval po zmätenej, chaotickej krivke, na ktorej by sme nikdy nemohli nájsť opravdivý pokoj. Ale ak máme istotu konečného cieľa, dokážeme kráčať v živote vyrovnane nielen v príjemných, ale aj v ťažkých dňoch. Vyznanie autora 23. žalmu sa ponúka aj nám: „Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou.“
Abrahám sa dal Pánu Bohu viesť na svojej osobitnej životnej dráhe. Môžeme aj my nejakým spôsobom zistiť, ako nás chce viesť Pán Boh? Ak budeme pravidelne čítať Písmo sväté, objaví sa v nás neraz myšlienka: teraz Boh takto a takto chce usmerniť môj život. Ak si budeme klásť otázku, ktorým smerom máme kráčať ďalej, a ak s touto otázku budeme v modlitbách pravidelne predstupovať pred Pána Boha, môže Pán Boh využiť aj modlitbu na to, aby do nášho vedomia vniesol niektoré dôležité myšlienky. A napokon ak s čítaním Biblie a s modlitbou spojíme pohľad na svoj doterajší život, ak si položíme otázku, ako nás Pán Boh doteraz usmerňoval, neraz aj z knihy svojho života môžeme vyčítať, aký je Pánom Bohom určovaný a sledovaný hlavný smer nášho života. Všetky myšlienky, ktoré sa takto objavia v našom vedomí, by sme mali podrobiť kritickému skúmaniu vo svetle Božieho slova, aby sme sa nestali obeťami svojej vlastnej subjektivity, aby sme neupadli do sebaklamu, ale po viacnásobnom overení môžeme sa dopracovať k určitému stupňu istoty o tom, aký hlavný smer chce dať Pán Boh nášmu životu, a ako chce v momentálnej situácii usmerniť náš život.
Každopádne nám treba vedieť, že šťastný je ten život, ktorý človek prežíva v súlade s tým, ako ho Pán Boh chce viesť. Pán Boh každému z nás umožňuje žiť týmto spôsobom.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
