1. pôstna nedeľa, Lukáš 22, 31 - 34
Tu povedal Pán: Šimon, Šimon, ajhľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu; ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla. A ty časom, až sa obrátiš, utvrdzuj svojich bratov. On však odpovedal: Pane, hotový som ísť s Tebou aj do väzenia, aj na smrť. (Ježiš) mu riekol: Hovorím ti, Peter: dnes kohút nezaspieva, kým tri razy nezaprieš, že ma poznáš. (Lukáš 22, 31 - 34)
Dnešnou prvou pôstnou nedeľou vstupujeme do pôstnej doby. V duchu budeme sprevádzať Pána Ježiša Krista na jeho ceste utrpenia. Budeme si všímať aj ľudí, ktorí sa pohybovali v jeho blízkosti, učeníkov, jeho priateľov, jeho nepriateľov. Budeme sledovať, ako sa jednotliví ľudia správali, aké stanoviská v jednotlivých situáciách zaujímali. V priebehu týchto 6 pôstnych týždňov by sme si mali prečítať pašiové príbehy – teda príbehy, ktoré sa týkajú utrpenia Pána Ježiša – zo všetkých štyroch evanjelií. Tak by sme si pripomenuli a lepšie uvedomili to utrpenie, cez ktoré Pán Ježiš prechádzal. Bolo to na jednej strane strašné utrpenie fyzické, nesmierna, nepredstaviteľná bolesť a okrem toho to bol ťažký vnútorný boj. Mali by sme sa snažiť aspoň po určitú mieru vžiť sa do jeho vnútorného rozpoloženia, s ktorým to všetko prežíval.
Tieto odseky by sme si mali čítať, aby sme sa aj sami cítili do nich zaradení, vtiahnutí. Lebo v určitom zmysle sú to príbehy o nás, veď kvôli nám vzal Pán Ježiš na seba toto utrpenie. Mali by sme si ich čítať s tichou ďakovnou modlitbou za všetko, čo kvôli nám vykonal a pretrpel.
Sú to príbehy o nás ešte z iného hľadiska. V nejednom správaní a postoji ľudí, ktorí sa objavujú v priebehu utrpenia Pána Ježiša, môžeme objaviť svoje vlastné správanie a postoje. Takto sa nám naskytuje možnosť poznávať samých seba, kriticky sa poznávať, odhaliť o sebe nejednu pravdu, ktorú sme si doteraz neuvedomovali. S tým je súčasne spojené aj poznávanie, odhaľovanie toho, čo všetko sa v nás musí zmeniť.
Rovnako, ba ešte viac dôležité je poznávať, akú rolu chce hrať v našom živote Pán Ježiš, aké miesto tu chce zaujať. Veď on prišiel na svet kvôli ľuďom, kvôli nám. Kvôli nám aj trpel. On chce byť pre nás nielen záležitosťou spomínania na niečo, čo sa odohralo pred dvoma tisícročiami, ale on chce byť našou prítomnosťou. Jemu patrí v našom živote miesto nie niekde v zastrčenom kúte, ale na tom najcentrálnejšom mieste.
Biblický text, ktorý sme čítali na začiatku, je úryvok rozhovoru medzi Pánom Ježišom a Petrom cestou do Getsemanskej záhrady. Ježiš šiel ta spolu s učeníkmi po skončení poslednej večere, večere na rozlúčku, na ktorej ustanovil sviatosť Večere Pánovej. Už predtým predpovedal Pán Ježiš učeníkom – a v tomto rozhovore s Petrom to naliehavo naznačuje – že Ježišovo utrpenie bude ťažkou skúškou aj pre jeho učeníkov. Pán Ježiš to chápe a formuluje zvláštnym spôsobom. Hovorí: „Satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu.“ Naznačuje tým, že závažné udalosti sa odohrávajú nielen na viditeľnej scéne, ale aj za scénou, v úzadí. O niečom podobnom sa hovorí na začiatku Jóbovej knihy, kde satan dostáva od Hospodina povolenie, aby postavil Jóba na ťažkú skúšku. Na jednej strane je zdôraznené, že táto skúška sa deje s Hospodinovým dovolením a v rámci hraníc, ktoré stanoví Hospodin, na druhej strane vidno, že človek je tu postavený na veľmi tvrdú skúšku, tvrdú do krajnosti. Má sa v nej ukázať, čo je v človeku, aká silná je jeho viera, ako silne je všetkými stránkami svojej bytosti pripútaný na Pána Boha.
Z prečítaného rozhovoru vysvitá, že Peter neberie Ježišovo varovanie dosť vážne. Je presvedčený, že v jeho prípade môže taká skúška dopadnúť len dobre. Na Ježišove varovné slová reaguje: „Pane, hotový som ísť s tebou aj do väzenia, aj na smrť.“ Ježiš zotrváva pri svojom varovní a predpovedá Petrovi, že tá tvrdá skúška dopadne celkom inak, než ako si to Peter o sebe myslí.
Pre Petra je typické kolísanie vo veľkom rozmedzí. Pri Cezarei Filipovej povedal pekné mesiášske vyznanie: „Ty si Kristus, Syn Boha živého“, čo Ježiš vysoko ocenil. Ale keď krátko na to Pán Ježiš predpovedá svoje utrpenie, Peter ho veľmi ohnivo odhovára od cesty na kríž, až tak naliehavo, že ho Ježiš musí pre tú chvíľu označiť za predĺžené rameno satana. Toto sú dve protikladné krajnosti Petrovho postoja. V Getsemanskej záhrade sa Peter pokúsil použiť meč na Ježišovu obranu – to bol akt odvahy. Krátko na to zapiera Ježiša, tvrdiac, že ho nikdy nepoznal. Aj tu ide o kolísanie medzi vysokým stupňom nadšenia a hlbokým pádom. V tomto prípade – pri Petrovom zapretí – ide o skúšku strachom. Ježišovi nepriatelia začnú Petra podozrievať, že aj on patrí k Ježišovým učeníkom. V Petrovi vzniká strach. Ako sa zachová? Z pašiového príbehu vieme, že zo strachu zaprel Ježiša.
Skúška strachom nebola obmedzená na Petra. Je to veľmi častá skúška vo všetkých časoch. Mnohí ňou prechádzali v dávnej i nedávnej minulosti. Našli sa takí, čo obstáli. Mnohí iní podľahli strachu.
Načo sú také skúšky? Veď Pán Boh vie, čo je v nás – aj bez skúšok. Ale my to nevieme. Ako často si robíme o sebe skreslený obraz! Omnoho krajší obraz, než aká je naša skutočnosť. Ale raz sa predsa musíme dozvedieť pravdu o sebe. V takýchto skúškach sa to dozvedáme.
Bez takých skúšok a bez sebapoznania by sme celý život prežili v sebaklame o sebe. Poznanie o sebe na Božom súde by bolo potom tragickým prekvapením. Preto nás Pán Boh zo svojej lásky k nám stavia na tvrdé skúšky. Obyčajne nie sme za ne vďační. A mali by sme byť.
Ak prepadneme na takej skúške, je to náš koniec? Bol by, keby sme boli odkázaní iba na seba. Ale v Ježišových slovách Petrovi je veľké svetlo nádeje i pre nás. „Ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla.“ I keď Peter na skúške prepadne, nie je odpísaný. Pán Ježiš mu dáva možnosť návratu. Po svojom vzkriesení mu Ježiš dal možnosť obnoviť spoločenstvo s ním, s Ježišom Kristom. Ježiš Kristus prosí za všetkých, ktorí na skúškach strachom prepadli. Kto sa chce vrátiť, tomu Pán Ježiš túto možnosť dáva.
Kto sa vracia, nevracia sa taký, ako bol predtým. Tvrdá Božia škola je nielen školou sebapoznávania človeka, ale aj školou prevýchovy. O aké zmeny ide? Návrat po prepadnutí na satanskej skúške by nemal byť obyčajným návratom, ale omnoho pevnejším primknutím sa ku Spasiteľovi. Môžeme to vidieť na prípade návratu strateného, márnotratného syna. Aj na neho prišlo pokušenie: pokušenie odpútať sa od otca, žiť v tom, o čom si myslel, že je to sloboda. Jeho skúsenosť bola trpká. Keď sa vrátil, vedel si omnoho viac oceniť rodičovský dom. Nebol to jednoduchý návrat, ale návrat zmeneného človeka.
Kto bol predtým pyšný na svoju duchovnú výšku a potom na skúške prepadol, oslobodzuje sa od farizejskej pýchy. Také sebavedomé slová ako v rozhovore s Ježišom na ceste do Getsemane, Peter zrejme viac nehovoril. Trvalou črtou ľudí, ktorí prešli cez takúto skúšku, sa stáva pokora.
Kto si myslel, že vystačí so svojou silou a rozumom, ten si po svojom zlyhaní uvedomuje, že je natrvalo odkázaný na lásku a pomoc Spasiteľa Ježiša Krista. Preto sa usiluje pestovať trvalé spoločenstvo s ním.
Kto sa dovtedy na druhých pozeral zvysoka a myslel si, že on sám je v duchovnom ohľade omnoho lepší, ten sa po takejto skúške stáva slobodným od farizejského ponižovania druhých, – veď objavil svoju vlastnú krehkosť.
Kto prešiel cez skúšku pokušením, bude ochotný pomáhať druhým pri ich pokušeniach a ich zlyhaniach. Keďže jeho Kristus neodpísal zo zoznamu svojich nasledovníkov, ani on nebude odpisovať druhých. Bude im pomáhať, a to bez odpornej blahosklonnosti.
Človek s takouto skúsenosťou bude sa modliť za druhých, ktorí sa nachádzajú v podobnom pokušení. Zaväzuje nás k tomu príklad Pána Ježiša, ktorý prosil za Petra.
Tie skúšky, ktoré prichádzajú na ľudí, sú extrémne, idú do krajnosti. Podľa Ježišových slov môže v nich viera aj zaniknúť. U mnohých sa tak stalo. Treba sa nám modliť za nich, aby sa iskra viery, zahrabaná, rozhorela. Od Pána Ježiša by sme sa mali naučiť nádeji pre každého, aj pre toho, o kom sa nám zdá, že pre neho už nádej neexistuje.
Nie každý prepadol a prepadne na podobnej skúške. Pre takého človeka, ktorý obstojí, sa stáva veľkým pokušením pýcha na svoju stálosť, pevnosť. Myslime na toto pokušenie a majme sa pred ním na pozore. Platia tu apoštolove slová: „Kto stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.
Nakoniec môžeme stručne zhrnúť poučenie z prečítaného textu: Vo všetkom sme závislí od Spasiteľa. V pokore a modlitbe sa nám treba stále uchádzať o jeho pomoc. Podľa príkladu Pána Ježiša by sme si mali zachovať nádej pre druhých. Sme spoločenstvom ľudí, ktorí sa neraz dostávajú do skúšok. Modlitbou a rozhovorom by sme si mali navzájom pomáhať. V pôstnom rozjímaní by sme mali pri každom stretnutí so Spasiteľom vložiť do svojho myslenia a života niečo nové. Tak by sa táto pôstna doba stala pre nás požehnaním.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
