1. pôstna nedeľa, Mt 10, 32 - 33
Preto, ktokoľvek vyzná ma pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach; kto by ma však zaprel pred ľuďmi, toho zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. (Mt 10, 32 - 33)
Symbol kríža je centrálny symbol kresťanstva. Bol to síce potupný a krutý nástroj popravy, a v staroveku boli takto popravení veľmi mnohí ľudia, ale my máme na mysli jediný kríž, na ktorom sa udialo niečo jedinečné, neopakovateľné: kríž na Golgote, na ktorom trpel a umrel náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus. Symbol kríža ako symbol kresťanstva nám pripomína práve tento jeden kríž. Kto akýmkoľvek spôsobom dáva najavo, že sa priznáva k symbolu kríža, tomu by malo byť jasné, že sa tým v čo najplnšom zmysle priznáva k Pánu Ježišovi Kristovi. Uvedieme aspoň niekoľko bodov toho, čo toto priznanie a vyznanie obsahuje.
Symbolom kríža sa priznávame k Ježišovej historickej existencii. On nie je vymyslená postava, nie je mytologická bytosť, ale je historická osobnosť, ktorá žila v prvej tretine prvého storočia nášho letopočtu. Zmienka o Pontskom Pilátovi vo vierovyznaní nám pripomína Ježišovu historickú existenciu a jeho historické miesto na chronologickej línii. Symbolom kríža sa ďalej priznávame k posolstvu, učeniu, ktoré priniesol Pán Ježiš a uznávame, že jeho spôsob života je ten skutočne normálny život, že je to norma, podľa ktorej by sa mali merať a formovať všetky ľudské životy. Symbolom kríža sa priznávame k tomu, že v Ježišovi vidíme Božieho Syna v tom zmysle, ako On o tom hovoril. Priznávame sa k tomu, že jeho smrť na kríži má vykupiteľský, oslobodzujúci význam pre človeka. priznávame sa k tomu, že veríme v jeho vzkriesenie, vstúpenie na nebo. Veríme, že on je dnes živým Pánom neba a zeme.
Keď sa osobne priznávame k symbolu kríža, dávame tým najavo, že toto všetko má pre nás význam nie ako ľahostajné, neutrálne poznanie, ale že sa to všetko vzťahuje osobne na nás, že my to všetko vzťahujeme na seba. V ňom, svojom Pánovi, vidíme najvyšší vzor pre náš vlastný život. Jeho radostnú zvesť o Božej láske, Božej záchrane prijímame ako radostnú zvesť pre seba. Jeho mravné zásady prijímame ako etické normy pre svoj vlastný život. Jeho kríž chápeme nielen ako vykupiteľskú obeť vo všeobecnosti, ale ako základ odpustenia, ospravedlnenia pre nás. Takisto jeho vzkriesenie prijímame ako záruku nášho osobného vzkriesenia. A to, že on je dnes živým Pánom neba i zeme, vzťahujeme na seba v tom zmysle, že on je naším osobným Pánom a že sa vo všetkom bezpodmienečne zverujeme pod jeho vedenie.
Toto osobné rozhodnutie sa pre Pána Ježiša Krista ako nášho Pána a Vodcu je spojené s odmietnutím všetkých iných konkurenčných životných modelov a pánov a vodcov, ktorí sa nám ponúkajú, a ktorí by nás chceli dostať do svojej moci. Kto sa v takomto výlučnom zmysle rozhodne pre Ježia Krista, musí počítať s nepríjemnými následkami. O nich hovorí Pán Ježiš okrem iných miest aj v Mt 10, odkiaľ je náš text. Symbolom kríža sa nielen hlásime k Ježišovi ako k svojmu Pánovi a Vodcovi, ale aj vyjadrujeme svoju ochotu brať na seba kríž ako dôsledok tohto rozhodnutia. On to priamo žiadal od svojich nasledovníkov. Povedal: „Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma!“ V zmysle novozmluvného prekvapivého, paradoxného myslenia toto rozhodnutie pre Krista treba robiť nie so zatrpknutosťou a smútkom, ale s radosťou. Radovať sa máme z toho, že Ježiš Kristus, ktorého sa rozhodneme na celej čiare nasledovať, nás oslobodzuje od duchovnej krátkozrakosti a umožňuje nám dovidieť až po krásny cieľ tejto cesty.
Hlásiť sa k Pánu Ježišovi Kristovi nesmie byť iba záležitosťou slov, ale celého života. Nasledovať ho máme v tom, že budeme milovať Pána Boha nado všetky veci, že prvému Božiemu prikázaniu – Ja som Hospodin, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa – budeme podriaďovať všetky svoje rozhodnutia. Nasledovať ho máme v tom, že každý deň budeme tvorivou láskou, aktívnou láskou milovať svojich blížnych, a že sa od tejto lásky nedáme odradiť ani rozličnými formami kríža, sklamania, nepochopenia, výsmechu, ktoré sú s ňou spojené. Nasledovať ho máme v tom, že v kresťanskej sebadisciplíne sa budeme usilovať ovládať samých seba a že budeme získavať vždy viac slobody od sveta. Nasledovať ho máme v tom, že sa budeme od neho učiť jeho spôsobom myslenia a že toto myslenie budeme vždy viac a viac uplatňovať pri svojom rozhodovaní. Nasledovať ho máme v tom, že sa budeme podľa jeho vzoru usilovať poznávať Božiu vôľu, že si ju budeme osvojovať s vnútornou poslušnosťou a že ju v čím plnšom rozsahu budeme uplatňovať vo svojom živote. Nasledovať ho máme v tom, že budeme verní pravde, že budeme stále viac a viac poznávať tú rozhodujúcu pravdu, ktorú on priniesol, že pravdivo budeme pozerať na seba i na druhých, že svoje ústa nikdy neprepožičiame lži. Nasledovať ho máme v tom, že nebudeme zdôrazňovať zemské, časné rozdiely medzi ľuďmi, ale že si uvedomíme: Všetci sme jedno v Kristovi, a že toto spoločenstvo budeme aj praktizovať. Nasledovať ho máme v tom, že prijmeme pokoj, aký on nosil vo svojom srdci, pokoj, ktorý nám on získal svojou obeťou na kríži, pokoj, ktorý nám všetkým ponúka a že dovolíme, aby tento pokoj urobil z nás pokojné, vyrovnané bytosti. Nasledovať ho budeme v tom, že dobrom, láskou, odpustením budeme bojovať proti zlu, že sa nezaradíme do reťazovej reakcie zla a pomsty, že sa nedáme fascinovať zlom, ale budeme nadšene veriť v konečné víťazstvo dobra. Nasledovať ho budeme v tom, že budeme každý deň pamätať na trpiacich, prenasledovaných, mučených, že im budeme pomáhať činmi lásky a modlitbami a že aj sami budeme ochotní prijať pomoc pri nesení kríža. Pôstnu dobu by sme mohli využiť na to, aby sme tieto jednotlivé body nasledovania Ježiša Krista zaraďovali do svojho každodenného života. K tomu všetkému nás vyzýva symbol kríža, lebo všetko toto potvrdil Ježiš Kristus svojou smrťou na kríži, tým, že až do konca ostal verný sebe, svojmu programu tvorivej lásky. Potvrdené to bolo jeho vzkriesením. Vzkriesením svojho Syna povedal Pán Boh k tomu všetkému svoje Áno.
Mali by sme sa naučiť s omnoho väčšou vážnosťou ako doteraz pozerať na symbol kríža, kdekoľvek sa s ním stretneme. Pri každom pohľade na kríž by sme mali aspoň na niekoľko sekúnd myslieť na Pána Ježiša Krista a jeho utrpenie a uvedomiť si aspoň niektorý bod z toho, čo tvorí obsah jeho nasledovania. Kedykoľvek sa odkloníme od programu nasledovania Krista, pohľad na kríž by nás mal vždy na tento odklon upozorniť a priviesť do správneho smeru.
S ľuďmi, ktorí sa hlásia k symbolu kríža, by sme sa mali cítiť duchovne blízki, duchovne príbuzní. Možno by bolo vhodné rozvinúť s nimi rozhovor pomocou otázky: Čo pre teba znamená symbol kríža? Život v nasledovaní Krista s krížom nie je síce ľahký, ale vedie k takému vnútornému bohatstvu, aké by sme nikde inde nenašli. Čím plnšie nasledovanie, tým väčšie vnútorné bohatstvo.
V citovaných slovách textu je naznačené, že sme ostro pozorovaní, že Pán Ježiš si všíma, či ho v uvedenom rozsiahlom a intenzívnom zmysle nasledujeme a priznávame sa k nemu aj slovami aj celým svojím životom, alebo ho zapierame. Hovorí, že kto ho vyzná pred ľuďmi, toho vyzná aj on pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. V opise posledného súdu v Mt 25 je naznačené, čo takéto vyznanie Kristovo znamená pre človeka: „Poďte, požehnaní môjho Otca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta.“ V tom nám treba vidieť nie azda taxatívnu odmenu za vernosť, ale vyjadrenie zákonitosti, že cesta, na ktorej človek v plnom a pravdivom zmysle nasleduje Ježiša Krista, vedie do večného života.
Okrem tohto krásneho sľubu sú v citovanom texte aj varovné slová: „Kto by ma však zaprel pred ľuďmi, toho zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ Aj za týmito slovami nám treba vidieť hlbšiu zákonitosť: Do večnosti vedie práve len tá jedna úzka cesta, ktorej obsahom je nasledovanie Ježiša Krista. Ostatné cesty, najmä tie, ktoré sú v protiklade s Ježišovým programom, vedú nie k zmysluplnému cieľu, ale k chaotickému zavŕšeniu života. O tom hovoril Pán Ježiš v tom istom obraze posledného súdu takto: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, pripraveného diablovi a jeho anjelom.“ Tieto dve – úplne protikladné – zakončenia životnej cesty sa nám môžu javiť ako príliš ďaleké, takže ich neberieme až tak veľmi vážne. Ale slová Pána Ježiša, ktorý vidí všetko v správnych proporciách, by sme mali brať veľmi vážne, a z tých dvoch možností, alternatív, ktoré spomína, mali by sme si vybrať tú, ktorá vedie do života a jedine ktorá dá nášmu životu skutočný zmysel.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
