Predpôstna nedeľa, Galatským 6, 15
Ani na obriezke ani na neobriezke nezáleží, ale na novom stvorení. (Galatským 6, 15)
V samých začiatkoch kresťanskej cirkvi bola veľmi pálčivou otázka prijímania pohanov do cirkvi. Kresťanská cirkev sa zrodila na židovskej pôde a niektorí kresťania zastávali názor, že na židovskú pôdu má ostať aj obmedzená. Čoskoro však bolo prebojované stanovisko, že evanjelium a cirkev je tu pre všetkých bez ohľadu na akékoľvek rozdiely, ktoré jestvujú medzi ľuďmi. Zakrátko sa objavil ďalší problém: či pohania, ktorí vstupujú do cirkvi, musia prijať náboženský akt obriezky, ktorý bol taký typický pre židovstvo. Apoštol Pavel zastával zásadné stanovisko, že pohania, ktorí sa chcú stať kresťanmi, nemusia, ba nemajú obriezku prijímať, lebo tým by sa zatemnila jasnosť kresťanskej zvesti, že vykúpenie nám daroval Ježiš Kristus. Ale boli iní, ktorí vášnivo tvrdili, že títo pohania musia prijať obriezku. Nakoniec Pavel presadil svoje stanovisko a obhájil ho aj v galatských cirkevných zboroch, kde bol tento problém veľmi pálčivý.
Pre nás tento problém už nie je aktuálny, my ho študujeme len z historického odstupu. Ale v jeho podstate sa skrýva niečo, čo je veľmi dôležité i pre nás. Ide o správne rozoznávanie toho, čo má v náboženstve centrálnu dôležitosť, a toho, čo je svojím významom na okraji, čo nie je také dôležité, čo je periférne. Toto rozlišovanie je veľmi dôležité. V náboženstve sú aj ústredné, centrálne veci, ale na druhej strane aj veci, ktorých dôležitosť nie je taká veľká. Vždy existuje riziko, že tým vedľajším, periférnym prvkom sa bude pripisovať centrálna dôležitosť a že tie hlavné, rozhodujúce, budú odsunuté do úzadia. Toto riziko nie je iba teoretické, ale naozaj sa uskutočňuje. To nie je prehliadnuteľný omyl, ale hrubé prekrútenie, sfalšovanie náboženstva.
Pán Ježiš vyčítal mnohým zbožným ľuďom vo svojej dobe, že sú síce veľmi úzkostliví pri plnení drobných náboženských ustanovení, ale že popritom zabúdajú na veci, ktoré majú rozhodujúcu dôležitosť, alebo ich aj vedome, naschvál, odsúvajú stranou. Ježišova kritika je taká ostrá, že nás núti uvedomiť si, aké je nevyhnutné správne rozoznávať, čo je hlavné a čo okrajové, a tomu hlavnému dať potom skutočne prednostné, centrálne postavenie aj v učení aj v živote.
V našom texte robí Pavel toto zásadné rozlišovanie. Vyjadruje ho slovami: „Ani na obriezke ani na neobriezke nezáleží, ale na novom stvorení.“ Podľa týchto slov v kresťanstve má rozhodujúcu dôležitosť, či človek je nové stvorenie, či je novou bytosťou a či sa novou bytosťou vždy viac a viac stáva, ale nie je rozhodujúce, či prijme alebo neprijme obrad obriezky.
Táto myšlienka nachádza svoj výraz aj na iných miestach Novej i Starej zmluvy. V rímskom cirkevnom zbore sa objavila otázka, či možno jesť všetky jedlá alebo treba medzi jedlami rozlišovať na tzv. čisté a nečisté. Mnohí pripisovali tejto otázke veľkú dôležitosť, ale Pavel ju vyhlasuje za celkom vedľajšiu. Vyjadruje to klasickým spôsobom: „Kráľovstvo Božie nie je jedenie a pitie, ale spravodlivosť a pokoj a radosť v Duchu Svätom“, to znamená že rozhodujúcou otázkou kráľovstva Božieho vôbec nie je otázka, čo je dovolené jesť, ale otázka, či nová bytosť kresťana je naplnená Božou spravodlivosťou, Božím pokojom a Božou radosťou.
U Ježiša Krista je táto myšlienka vyjadrená veľmi jasne. Takzvaní zbožní a spravodliví ho kritizovali, že chodí medzi notorických hriešnikov, že sedí s nimi za jedným stolom, že je a pije s nimi. Podľa chápania farizejských kritikov sa tým kultovo znečisťoval. Ježiš sa nebál porušenia tohto ľuďmi stanoveného kultového predpisu, lebo ho viedol zámer, ktorý bol neporovnateľne dôležitejší. Medzi tých hriešnych ľudí chodil nie preto, aby svojou prítomnosťou potvrdil ich hriešnu existenciu, ale preto, aby tieto stratené existencie priviedol k novému životu. A skutočne práve touto metódou priviedol mnohých na úroveň ľudskosti.
Keď bol za to napádaný, upozornil svojich kritikov na slová proroka Ozeáša: „Choďte teda a naučte sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť.“ Pán Ježiš sa stotožnil s týmito slovami proroka a chcel tým povedať: Bohu nezáleží na tom, aby vaše predpisy o kultovej čistote boli bezchybne dodržiavané a vaše obetné obrady boli perfektne vykonávané, ale veľmi mu záleží na tom, aby ste vy sami boli novým stvorením, novým človekom, novou bytosťou, ktorá s láskou, milosrdenstvom, pochopením pristupuje k druhým ľuďom, najmä k tým, ktorí sa dostali do bahna skazy.
Toto je priamo revolučná, prevratná myšlienka, ktorá ku každej forme náboženstva a zbožnosti, ba ku každému zbožnému človeku pristupuje so závažnými kritickými, možno aj spochybňujúcimi otázkami.
Do tejto súvislosti patria ďalej Ježišove slová, pri ktorých sa musíme všetci zachvieť v bázni a pokání: „Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane, vojde do kráľovstva nebeského, ale kto činí vôľu môjho Otca nebeského. Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene, či sme nevyháňali démonov v tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v tvojom mene? A vtedy im vyznám: Nikdy som vás nepoznal, odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti.“ Podľa týchto slov je rozhodujúce robiť v živote vôľu nebeského Otca, byť novým stvorením, novou bytosťou podľa zámerov, podľa vôle nebeského Otca. Ak tohto niet, zbytočné a neúčinné je množstvo pobožných slov, zbytočné a neúčinné je opakovanie cirkevného učenia a odriekanie vierovyznania, zbytočné a neúčinné sú dokonca divotvorné skutky, ktoré človek robí. Týmito slovami odhaľuje, demaskuje Pán Ježiš všetky náboženské sebaklamy, ktorým aj my tak často podliehame, a upozorňuje nás na to, čo je podstatné, na to, bez čoho sa k nám na poslednom súde neprizná: byť novým stvorením podľa Božej vôle. Môže azda niekto z nás povedať, že nás to nenúti zamyslieť sa hlboko nad sebou?
V prvej kapitole Izaiášovej knihy sú na túto tému strašné slová. Je to dlhší citát, ale stojí za to prečítať si ho celý. „Počujte slovo Hospodinovo, kniežatá Sodomy, naslúchaj učeniu nášho Boha, ľud Gomory! Načo mi množstvo vašich obetí? hovorí Hospodin. Sýty som zápalov z baranov i tuku z vykŕmených teliat, ani krv juncov, jahniat a kozlov nemám v obľube! Keď sa prichádzate ukazovať predo mnou, kto vás žiadal, aby ste šliapali moje nádvoria? Neprinášajte viac márnu obeť, kadidlová obeť mi je ohavnosťou. Novmesiac, sviatočný deň odpočinku, zvolávanie zhromaždenia? Neznášam neprávosť ani slávnostné zhromaždenie. Vaše novmesiace a sviatky z tej duše nenávidím; bremenom sa mi stali, ustal som znášať ich. Ak aj vystierate dlane, zastriem si oči pred vami. Ak sa aj mnoho modlíte, ja vôbec nepočúvam. Vaše ruky sú plné krvnej viny. Umyte sa, očisťte sa, odstráňte svoje zlé skutky spred mojich očí! Prestaňte zle robiť, učte sa dobre robiť, hľadajte právo, ujímajte sa utláčaného, prisudzujte právo sirotám, zastávajte sa vdov.“
V týchto kritických slovách je predstavená celkom pekná, závideniahodná náboženská prevádzka, štatistiky, z ktorých vtedajší náboženskí vedúci museli mať ohromnú radosť. A naraz do tejto milej eufórie znejú ústami proroka šokujúce Hospodinove slová, ktoré chcú povedať toto: Pretože ste zabudli na to podstatné, pretože vy sami nie ste nové bytosti, nové stvorenia, ktoré s láskou a milosrdenstvom pristupujú k blížnemu, pretože sa dopúšťate podvodov, krívd a bezprávia, pretože otvorene i s prefíkanou utajenosťou terorizujete druhých, pretože zneužívate svoje mocenské postavenie na svoj vlastný prospech, pretože sa síce pobožne modlíte, ale vo chvíli, keď poviete „Amen“, zabudnete na všetky etické pravidlá a na svoju zodpovednosť pred Bohom, preto celý váš náboženský život, vaše ostentatívne predvádzanie pobožnosti, vaše parádne náboženské slávnosti – preto to všetko v mojich očiach nemá ani najmenšiu cenu.
Vôbec nie je ťažké predstaviť si, že tieto slová sú povedané o nás, o našej zbožnosti, o súčasnej cirkvi. Pri čítaní tohto textu je priamo našou povinnosťou položiť si otázku, po akú mieru, v akom zmysle sa to vzťahuje aj na nás. A potom sa pustiť do pravdivého, radikálneho, nemilosrdného analyzovania nášho náboženského života, a to aj individuálneho, aj náboženského života v malých skupinách a v celom spoločenstve. Ale cítime, aký ortieľ je v týchto prorockých slovách vyrieknutý? Žijeme v mnohých sebaklamoch – v sebaklame sa predsa tak sladko odpočíva! Ale milostivý Boh nám nedá spať – aj v tom je jeho veľká milosť. Milosrdný Boh nás nemilosrdne prebúdza z našich sebaklamov.
Ak sa dáme prebudiť, ak nie sme celkom otupení, ak sa odvážime pozrieť pravde o sebe priamo do očí, tak po tomto otvorení očí utrpíme šok a budeme sa nejaký čas zmietať na okraji zúfalstva: Ako som mohol žiť, ako sme mohli žiť, ako môže cirkev žiť v takých sebaklamoch? Je možné z toho všetkého ešte povstať a urobiť nový začiatok? Tejto otázke musíme dať na seba nejaký čas pôsobiť, ona nás musí trápiť, musí nás hrýzť vo svedomí. Až potom môžeme počuť odpoveď na otázku, či je tu ešte možné niečo robiť. Odpoveď znie: Je možné, ale len za predpokladu, že dovolíme, aby sa nám otvorili oči pre poznanie toho, čo je podstatné. A to podstatné je: nové stvorenie, nové bytie, praktický každodenný život podľa Božích prikázaní, podľa zásad pravdy, lásky, spravodlivosti rešpektovanie druhého človeka ako Božieho dieťaťa. Apoštol hovorí aj o ceste k tejto veľkej zmene: „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie.“
O tom, ako sa stať novým stvorením a stále sa viac a viac stávať novou bytosťou, treba podrobne hovoriť. To je však téme na samostatnú úvahu. Dnes sme si chceli všimnúť len, ako nás posolstvo Biblie oslobodzuje od osudných sebaklamov a ukazuje na to, čo je podstatné. Každý by mal túto tému premyslieť pre seba a častejšie sa zaoberať otázkou: V čom všetkom spočívajú moje náboženské sebaklamy? Až potom sa možno tešiť z novej perspektívy, prijať Kristovu podávanú ruku a dať sa mu viesť jedine pravou cestou.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
