V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Predpôstna nedeľa, Žalm 121

Pozdvihujem si oči k vrchom: Odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem. Nedá sa klátiť tvojej nohe; tvoj ochranca nedrieme. Nie, nedrieme a nespí ochranca Izraela. Hospodin je tvojím ochrancom, Hospodin ti je clonou po pravici; slnko ťa vo dne neraní úpalom ani mesiac v noci. Chrániť ťa bude Hospodin pred každým zlom, On bude chrániť tvoju dušu. Hospodin bude chrániť tvoje vychádzanie i tvoje vchádzanie odteraz až naveky. (Žalm 121)

V dobe, keď vznikalo kresťanstvo, bola svetovou rečou gréčtina. Súviselo to s výbojmi Alexandra Veľkého a so šírením gréckej kultúry a civilizácie, ktoré sa uskutočňovalo po týchto výbojoch. Kresťanstvo využilo skutočnosť, že existovala jedna svetová reč, ktorou sa v misijnej práci dalo dohovoriť v rozličných krajinách vtedajšieho sveta. Bolo len prirodzené, že spisy či knihy, ktoré sú zhrnuté v Novej zmluve, Novom zákone, boli písané po grécky, a že aj Stará zmluva bola z hrebrejčiny preložená do gréčtiny. Môžeme teda povedať, že gréčtina – nazývame ju gréčtinou typu koiné – je jedna z biblických rečí.
Rečou, ktorou sa vyjadrujeme, je v rozličných ohľadoch ovplyvňovaný aj spôsob myslenia. Prejavuje sa to okrem iného aj tým, že už zo znenia niektorých kľúčových slov sa dajú odvodiť závažné myšlienky. Dnes si chceme všimnúť jedno grécke slovo – slovo „anthrópos“. „Anthrópos“ znamená: „človek“. Niektorí bádatelia, ktorí sa zamýšľali nad pôvodom tohto slova, nad jeho etymológiou, navrhli takýto výklad: „Ana“ znamená: „hore, nahor“, „athró“ znamená „pozerať“. Spojením týchto dvoch zložiek vzniká slovo „anthrópos“ – človek. Z tohto odvodenia vyplýva, že človek, „anthrópos“, je bytosť, ktorá pozerá hore. Tejto myšlienke chceme dnes venovať pozornosť.
Človek je bytosť, ktorá pozerá hore, alebo: bytosť, ktorá má pozerať hore. Človek je bytosť, ktorá pozerá hore – to platí už vo fyzickom zmysle: Zvieratá pozerajú dolu, na zem, pozerajú dopredu, okolo seba. To robí pravdaže aj človek, pozerá na zem, po ktorej kráča, pozerá dopredu, pozerá okolo seba, ale vzhľadom na svoj vzpriamený postoj pozerá aj nahor. Pohľad nahor je jeden zo špecifických znakov človeka. Viac ako naša, ľudská schopnosť pozerať nahor vo fyzickom zmysle nás zaujíma naša schopnosť pozerať nahor v duchovnom zmysle.
Čo to znamená pozerať nahor v duchovnom zmysle? Znamená to klásť si otázku, čo je za hranicami, čo je nad hranicami tohto nášho sveta, ktorý môžeme vnímať svojimi zmyslami a objavovať vedeckým bádaním. Znamená to uvedomiť si: Ja nie som iba živočích, ktorý sa stará o svoje biologické prežitie, ale môj cieľ, moje určenie je omnoho vyššie. Znamená to veriť, že som obklopený vyššou skutočnosťou, než je len to, s čím sa bežne stretávam v každodennom živote, že nado mnou je bytosť nekonečne vznešenejšia, než som ja sám, a než je čokoľvek v tomto svete. Ak pri pohľade nahor toto pochopíme a osvojíme si toto poznanie, bude to mať nesmierne, a to pozitívne, tvorivé dôsledky na celý náš život.
V Biblii sa na mnohých miestach hovorí o dvíhaní očí v duchovnom zmysle. Sprítomníme si aspoň časť tohto veľkého myšlienkového bohatstva. V prorockých knihách nachádzame výzvy, aby sme od pohľadu na vesmír a prírodu na zemi zdvihli pohľad za hranice toho všetkého a kládli si otázku, komu všetko toto úžasné vďačí za svoju existenciu. Aspoň jeden citát z prorockej knihy Izaiáš: „Zdvihnite pohľad a viďte, kto to stvoril! Ten, ktorý vyvádza ich voje podľa počtu, všetkých oslovuje menom; pred Premocným a Presilným nechýba ani jeden.“ Svet a prírodu vnímame svojimi zmyslami. Vedci to všetko objavujú a záhady skúmajú vedeckými metódami. Ale to všetko je ešte len pohľad na zem a okolo seba. Ak chceme byť ľuďmi v plnom zmysle, to znamená, ak chceme byť tým, čo naznačuje grécke slovo „anthrópos“, musíme pozerať nahor. Najprv s otázkami: Kto to premyslel? Kto to všetko realizoval? Potom s prijatím biblickej odpovede: Múdry a mocný Boh je autorom všetkého toho, nad čím neprestávame žasnúť. Byť človekom v plnom zmysle, byť „anthrópos“, znamená takto pozerať na Boží svet.
Človek, ktorý to všetko vidí, nemá ostať nemý. Svojím úžasným dielom v prírode, v dejinách, v jednotlivých ľudských životoch sa nám Pán Boh prihovára. Na tento hlas treba odpovedať, odpovedať oslavovaním Pána Boha. Aj táto oslavujúca odpoveď patrí ku charakteristickým znakom opravdivého človeka, ktorý pozerá hore, ktorý dvíha oči, ktorý dvíha svoj hlas. U Izaiáša čítame tieto slová: „Oni pozdvihnú svoj hlas a zvučne zaplesajú nad velebou Hospodinovou.“ Ak máme oči otvorené a srdce vnímavé, defiluje pred nami každý deň množstvo dôvodov, ktoré nás majú viesť k spontánnej oslave Hospodina. Máme na to dosť výrazových prostriedkov: oslavné žalmy z Biblie, piesne zo spevníkov, oslavné poetické diela veriacich básnikov, ako aj to, čo nám samo od seba vytryskne zo srdca, keď sa nás zmocní obdivný úžas pri pohľade na hviezdnu oblohu či poľné kvieťa. Byť človekom v plnom zmysle, byť „anthrópos“, znamená takto oslavovať Hospodina.
Dvíhať oči a pozerať hore znamená uvedomiť si, že najvyššie hodnoty života nie sú v hmotných veciach, v pohodlí, v spoločenských a karieristických úspechoch, ale v tom, čo v osobitnom zmysle pochádza z Božieho sveta, do ktorého pozerám, keď ako človek, „anthrópos“, dvíham svoj zrak k výšinám. Slová z Listu Kolosenským nás priamo vyzývajú k takejto orientácii pri hľadaní skutočných hodnôt, ktoré si za všetkých okolností zachovávajú platnosť: „Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej. Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi.“ O to isté ide v slovách Ježiša Krista o tom, že si nemáme zhromažďovať poklady na zemi, kde podliehajú skaze, ale máme si zhromažďovať poklady v nebi, kde ich nemôže znehodnotiť žiadna deštruktívna sila. Človekom v plnom zmysle, „anthrópos“, je ten, kto sa nedá opantať časnými hodnotami, ale kto zaujíma voči nim postoj slobody Božieho dieťaťa a kto zároveň v Božom darovanom svetle objavuje hodnoty trvalej platnosti a usiluje sa o ne.
Pri pohľade nahor začína človek v správnom svetle vidieť aj seba samého. Uvedomuje si, že za svoju existenciu vďačí Stvoriteľovi. Jeho, Stvoriteľovo je všetko, čo sme a čo máme. Jemu sme zodpovední za všetko, čo nám dal, ešte i za čas, ktorý nám je vymeraný. Nie sme sami, nie sme izolovaní. On na nás pozerá a hodnotí nás, a to neprestajne. Keď si pri pohľade nahor uvedomujeme tento jeho pohľad, zmocňuje sa nás strach. Lebo práve pri pohľade nahor si začíname jasnejšie uvedomovať, čo všetko sa Pánu Bohu na nás nepáči a na čo sa hnevá. Adam v raji sa po svojom hriešnom páde skryl, keď počul prichádzať Hospodina, a priznal sa otvorene, že sa skryl zo strachu. Lenže pred Hospodinom sa nik nemôže skryť. Veľkolepým spôsobom to vyjadruje žalm 139. V tejto pre nás bezvýchodiskovej situácii nepomáha iné, len sa priznať a prosiť o odpustenie. Boh nepohŕda srdcom, ktoré je zdrvené poznaním pravdy o sebe. On odpúšťa a dáva silu k novému začiatku. Byť človekom v plnom zmysle, byť „anthrópos“, znamená vidieť seba tak, ako nás vidí Pán Boh a cez pokánie prijať odpustenie a vstúpiť na cestu nového života.
Vrcholným vzorom toho, ako má vyzerať opravdivý človek, nám je Pán Ježiš Kristus. On je vzorom aj v tom dvíhaní očí za hranice, nad hranice nášho obmedzeného zemského bytia. V stati o zázračnom nasýtení zástupov čítame tieto slová: „Potom kázal zástupom sadnúť si do trávy, vzal tých päť chlebov a obe ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal a dával učeníkom chleby a učeníci zástupom.“ Zdvihnutie očí k nebu znamená nadviazanie kontaktu s nebeským Otcom. V mene celého toho zástupu prosí Ježiš Kristus o Boží pomáhajúci zásah a ďakuje zaň. Keď prijímame čokoľvek zo stvoreného, to znamená z Božieho sveta, mali by sme zdvihnúť oči, alebo v duchu zdvihnúť oči a s poďakovaním myslieť na Toho, ktorý je vysoko nad nami a ktorý nás predsa tak veľmi miluje. Byť človekom v plnom zmysle, byť „anthrópos“, znamená s pohľadom k výšinám ďakovať Pánu Bohu za všetko, čo máme od neho.
Známa Veľkňazská modlitba v 17. kapitole Evanjelia podľa Jána sa začína slovami: „Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril: Otče, prišla hodina; osláv svojho Syna, aby Syn oslávil Teba.“ Veľkňazskú modlitbu povedal Pán Ježiš tesne pred svojím utrpením. Vyjadruje v nej veľkú istotu, že ani v utrpení nie je sám, ale je v spojení so svojím nebeským Otcom. Vyjadruje aj ďalšiu myšlienku, že utrpenie nie je posledné slovo, ale že za ním nasleduje vstup do večného sveta, vstup do večnej slávy. My môžeme a máme vo svojich rozličných utrpeniach takto dvíhať oči k nebu, ubezpečiť sa v modlitbe, že v utrpení nie sme opustení, ale že práve vtedy nám nebeský Otec dáva silu, a prijať veľké uistenie, že utrpenie v našom živote nikdy nie je posledné slovo, ale že za ním nasleduje niečo, čo nám nebeský Otec vo svojej múdrosti a láske pripravil. Byť človekom v plnom zmysle, byť „anthrópos“, znamená s takýmito myšlienkami a s takouto istotou znášať aj ťažké obdobia svojho života.
Žalm 121, ktorý sme čítali na začiatku, je pútnická pieseň. Pieseň tých, ktorí sa na veľké sviatky podujali na ďalekú cestu z diaspóry do Jeruzalema a potom naspäť. Cestovanie je aj dnes spojené s rozličnými nebezpečenstvami – a v staroveku to bolo ešte riskantnejšie. Pútnici dvíhali oči nahor a kládli si otázku: Odkiaľ mi príde pomoc? To je úvodná otázka žalmu a žalm je odpoveďou. Krásnou odpoveďou, ktorá svedčí o tom, že pomoc a ochranu našli. To im dávalo vnútornú istotu. Tento žalm nestratil ani po tisícročiach nič zo svojej sviežosti a aktuálnosti. Mali by sme ho vedieť naspamäť, aby sme sa naučili každý deň dvíhať oči nahor a tak prežívať svoj život so stálym vedomím Božej prítomnosti. Na záver si žalm čítame ešte raz.
„Pozdvihujem si oči k vrchom: Odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem. Nedá sa klátiť tvojej nohe; tvoj ochranca nedrieme. Nie, nedrieme a nespí ochranca Izraela. Hospodin je tvojím ochrancom, Hospodin ti je clonou po pravici; slnko ťa vo dne neraní úpalom ani mesiac v noci. Chrániť ťa bude Hospodin pred každým zlom, On bude chrániť tvoju dušu. Hospodin bude chrániť tvoje vychádzanie i tvoje vchádzanie odteraz až naveky.“

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.