V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Nedeľa po Deviatniku, Prvý list Petrov 2, 11 - 12

Milovaní, napomínam vás ako cudzincov a hostí, aby ste sa zdržiavali telesných žiadostí, ktoré bojujú proti duši. Vaše správanie medzi pohanmi nech je vzorné, aby - vidiac vaše dobré skutky - oslavovali Boha v deň navštívenia pre to, pre čo vás (teraz) ohovárajú ako zločincov. (Prvý list Petrov 2, 11 - 12)

Veľmi záleží na tom, ako chápe človek seba samého, v akom rámci, v akom obzore vidí seba, akú predstavu má o svojej vlastnej bytosti. Ak máme o týchto veciach nesprávne predstavy, bude naše rozhodovanie a správanie nutne nesprávne a môžeme si veľmi alebo až tragicky uškodiť. Ak máme správne poznanie o sebe, môže sa ono stať predpokladom správnej životnej cesty.
So správnym zodpovedaním najzákladnejších otázok o ľudskom živote o svojom svete máme určité ťažkosti. Vedecké bádanie síce odhalilo o človeku obrovské množstvo poznania, a v tomto bádaní sa neprestajne pokračuje. To všetko sú veľmi vzrušujúce poznatky. Ale napriek ohromnému rozsahu sú to všetko iba čiastkové poznatky, ktoré nedávajú odpoveď na hlavnú otázku: Čo je človek? Aký je jeho zmysel? Aký je jeho cieľ? Pretože my ľudia nie sme iba z tohto sveta, nemôžeme sa k správnemu poznaniu o sebe v práve uvedenom zmysle dopracovať z vlastnej múdrosti, hoci mnohí sa o to usilujú, ale toto poznanie môžeme iba prijať ako darované.
Prečítaný text nám ponúka prinajmenšom dva dôležité body tohto poznania. Prvý bod sa týka našej bytosti a hovorí, že máme nielen svoj vonkajší telesný zjav, ale že máme niečo, alebo sme niečo, čo je ešte podstatnejšie, čo je neviditeľným jadrom našej bytosti, čo sa biblickou rečou nazýva duša. Nie všetci ľudia prijímajú túto koncepciu vlastnej bytosti. Mnohí pozerajú na seba a na druhých takým spôsobom, že celá ľudská bytosť im je totožná s vonkajším telesným zjavom a so schopnosťou myslieť a mať rozličné pocity, emócie. Nič podstatnejšieho na človeku nenachádzajú. Pri tejto predstave by smrť znamenala úplné a definitívne zničenie ľudskej bytosti.
Písmo sväté naproti tomu hovorí o duši ako o jadre ľudskej bytosti a veľmi prízvukuje jej dôležitosť. Tak je to napríklad v slovách Ježišových: „Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť.“ Alebo v iných jeho slovách: „Čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duši? Alebo čo človek dá ako protihodnotu na vykúpenie svojej duše?“ Podobne v našom texte sa počíta s dušou ako so samozrejmosťou.
Pri týchto zmienkach o duši nejde iba o teoretické poznanie, ale predovšetkým o dôležitú výzvu žiť tak a rozhodovať sa tak, aby sme svojej duši neuškodili. Každé naše rozhodnutie, každý čin, každá myšlienka, všetko správanie – to na jednej strane má účinok smerom navonok, účinok na druhých ľudí, a to je všeobecne známe, ale na druhej strane to všetko súčasne nejakým spôsobom zasahuje našu dušu, buď jej pomáha, dvíha ju, buduje ju, alebo jej škodí, neraz veľmi škodí, až po hranicu tragického sebazničenia. Táto skutočnosť, že všetko, čo robíme, hovoríme, myslíme, sa nejakým spôsobom prejaví na našej duši, buď pozitívne buď negatívne – táto skutočnosť nie je všeobecne známa. Ale je najvyšší čas, aby sme si to jasne a natrvalo uvedomili, a vo svojom každodennom živote odvodili z toho všetky dôsledky.
Ak sa s radosťou, pokojom a bez hanby priznáme pred druhými, že veríme v Pána Boha, je to nielen akt vyznania smerujúci navonok, ale súčasne čin, ktorý v dobrom zmysle ovplyvní, upevní našu dušu. To isté sa deje, ak napríklad niekomu pomôžeme a naša pomoc je motivovaná čistou láskou. To platí aj o všetkých iných dobrých, pozitívnych postojoch a činoch. Ale ak na druhej strane niekoho ponížime, ak s niekým nakladáme nie ako so živou, citlivou bytosťou, ale ako s vecou, má to škodlivý účinok nielen na neho, ale súčasne na nás samých, na jadro našej bytosti, hoci si to neuvedomujeme. Ak niekoho oklameme, takisto platí, že súčasne škodíme sami sebe. Z tohto poznania je odvodené praktické napomenutie v našom texte: „Napomínam vás ... , aby ste sa zdržiavali telesných žiadostí, ktoré bojujú proti duši.“ Toto poznanie by mohlo vniesť celkom nové prvky do našich úvah o živote, celkom nové prvky aj do motivácie nášho etického konania.
Z tohto poznania vyplýva aj celkom nový pohľad na Boží zákon. Boží zákon nebudeme už chápať ako súhrn príkazov a zákazov, ktorých zmysel si nedokážeme v každom prípade vysvetliť, ale ako súbor poučení o tom, čo našej duši škodí a čoho by sme sa teda mali vyvarovať, a súbor poučení o tom, čo našej duši osoží, čo ju buduje, a čo by sme teda mali intenzívne robiť.
Aj druhý bod poznania o človeku a jeho svete, ktorý sa nachádza v našom texte, má ďalekosiahle praktické dôsledky: „Napomínam vás ako cudzincov a hostí.“ Človek ponorený do svojich problémov, práce alebo aj zábav má neraz dojem, akoby táto forma života, ktorú poznáme a prežívame, mala trvať donekonečna. Z tejto ilúzie nás vyvádza tento text a mnoho iných textov, keď prináša poznanie, že náš pobyt v tejto forme života je iba prechodný. To, že život jednotlivého človeka na tejto zemi je časovo obmedzený, že po tých niekoľkých desaťročiach sa skončí, to je jasné každému, aj neveriacemu človeku. Ale veľmi často sa na to zabúda a text nám to chce pripomenúť. Na iných miestach Písma je táto veta doplnená v tom zmysle, že na tejto zemi sme pútnici a chystáme sa do nebies. Na tomto svete máme prechodné, dočasné domovy, a sme na ceste do definitívneho domova. Náš údel tam vo večnosti bude závisieť od toho, ako sme prežili pridelený nám čas vo svojom prechodnom domove na tomto svete. Aj toto je motivácia, ktorá by mala podstatne ovplyvniť naše etické správanie.
V texte je ešte jedna závažná vec, ktorá nás upozorňuje na dôležitosť toho, ako formujeme svoj každodenný kresťanský život. My kresťania žijeme nie na izolovanom ostrove, ale uprostred ľudí, z ktorých mnohí neveria v Pána Boha. Nemôžeme ich ignorovať, ale máme sa za nich modliť, aby sa dostali k viere. Ale okrem toho náš život má poskytovať taký obraz – pravdivý, nie predstieraný obraz – aby aj ostatní videli, aké dobré, pozitívne zmeny na ľudskom živote robí viera v Pána Boha. V tomto ohľade sme svojmu Pánovi a súčasne svetu mnoho dlžní. Je totiž veľmi smutnou skutočnosťou, že sa my kresťania neraz správame tak, že na našom správaní nevidno ani stopy našej kresťanskej viery. Ba neraz je praktické správanie kresťanov v krikľavom rozpore s tým, o čom hovoria, že veria. Pre nekresťanské správanie takzvaných kresťanov odvrátilo sa už mnoho ľudí od viery v Pána Boha. Je to veľmi smutné, ak sa kresťan stane pre ľudí prekážkou na ceste k viere v Pána Boha. Z tohto hľadiska by sme mali preskúmať svoje správanie a iste by sme veľmi rýchlo zbadali, v čom všetkom sa musí náš kresťanský život zmeniť, ak chceme meno kresťan nosiť oprávnene.
Svojím životom by sme teda mali ukázať, ako môže a má vyzerať pekný ľudský život. V tomto má – okrem iného – spočívať misijná činnosť každého kresťana. Ale na jednu vec musíme pritom dať dobrý pozor: Aby to nebolo pokrytecké predvádzanie sa. Pokrytecké predvádzanie sa ľudia veľmi rýchlo odhalia, a umelo a pokrytecky predvádzané kresťanstvo nikoho nepritiahne, naopak odpudzuje ľudí. Viera v Pána Boha, viera v Pána Ježiša Krista by mala byť v nás zakorenená tak hlboko, že by každodenné kresťanské postoje vyrastali z tohto skrytého základu celkom samozrejme, spontánne, bez akéhokoľvek donucovania sa. Ďaleko sme od tohto ideálu, ale napriek tomu musíme ho znova a znova zdôrazňovať.
Vďační by sme mali byť za to, že nám Písmo sväté poskytuje dôležité poznanie o nás samých, o našej duši, ďalej o tom, že na tomto svete sme prechodní hostia a chystáme sa do nebies, a napokon o tom, že naším každodenným privilégiom a našou povinnosťou je žiť uprostred tohto sveta kresťanským spôsobom. Takýto pohľad na seba, na náš životný rámec a na perspektívu smerujúcu do večnosti vnáša pokoj do srdca. Uvedomujeme si totiž, že nie sme náhodné javy, ale že pochádzame z Božieho vedomého zámeru a že Pán Boh nás vedie k cieľu, k zavŕšeniu našej životnej cesty. Nepoznáme všetky tajomstvá, ktorými je obklopený náš život. Ale čo nám Pán Boh z toho odhalil, to by sme mali brať vážne a odvodiť z toho všetky potrebné dôsledky. Tak by sme vnútorne rástli, tak by sme sa stávali bohatými v Bohu.
Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.