Deviatnik, 1Kor 9, 24 - 27
Či neviete, že tí, čo bežia na závodisku, bežia síce všetci, ale iba jeden cenu dostáva? Tak bežte, aby ste ju dosiahli! A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dostali porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Preto ja tak bežím, nie ako na neisto; tak zápasím, nie akoby som vzduch rozrážal, ale ukázňujem si telo a službe ho podrobujem, aby som sám nebol nehodný, keď iným kážem. (1Kor 9, 24 - 27)
V piatok večer sa začali zimné olympijské hry v Turíne. Podľa starého liturgického poriadku pripadá práve na dnešnú nedeľu Deviatnik epištolický text, ktorý obsahuje obraz, podobenstvo zo športového života. Tí, ktorí pred mnohými storočiami vyberali liturgické texty na jednotlivé nedele, nemohli, pravdaže, vedieť, že tento športový text padne v roku 2006 na nedeľu v bezprostrednej časovej blízkosti so začiatkom zimnej olympiády. Ale my radi využívame túto zaujímavú zhodu okolností, aby sme sa v atmosfére športových hier, ktoré budeme sledovať celé dva týždne, ponorili do myšlienkového posolstva prečítaného textu.
V starom Grécku sa okrem olympijských hier konali aj takzvané isthmické hry, a to v blízkosti mesta Korint, do ktorého apoštol napísal list, z ktorého je náš text. To znamená, že korintským kresťanom mohlo byť toto podobenstvo blízke a zrozumiteľné. Medzi ľahkoatletickými disciplínami boli tam preteky v behu, ktoré apoštol spomína v našom texte. Spomedzi disciplín ťažkej atletiky spomína apoštol zápas päsťami – niečo blízke boxu. Niektoré prvky prípravy na preteky a niektoré prvky pretekov používa ako obraz kresťanského života. Tie si chceme osobitne všimnúť.
Každý športovec – nech ide o ktorúkoľvek disciplínu – má pred očami cieľ: podľa možnosti vyhrať a získať víťazný veniec – dnes medailu. Toto je aj pre kresťanský život zvrchovane dôležitá vec: mať pred sebou cieľ. V živote máme rozličné krátkodobé i dlhodobé ciele, ale pre veriaceho človeka je životne rozhodujúci len ten najvyšší cieľ: dosiahnuť večný život. To je síce rozhodujúci cieľ pre každého človeka, ale kto vo svojom chápaní života neráta s Pánom Bohom, neráta ani s rozhodujúcou dôležitosťou tohto cieľa. Preto sa teraz vo svojich úvahách obmedzujeme na život kresťana. Našou by mala byť otázka bohatého mladíka: Čo robiť, aby som dosiahol večný život? Našou by mala byť otázka žalárnika v meste Filipy: Pánovia, čo robiť, aby som bol spasený?
Pre športovca je túžba po víťazstve alebo čím lepšom umiestení úžasne silný motív. Vidina medaily ho motivuje k tvrdému, vytrvalému tréningu, systematickému, pod odborným vedením. Vidina víťazstva a túžba po víťazstve motivuje športovca k odriekaniu. Nemôže si dovoliť nič z takých vecí, ktoré oslabujú organizmus, lebo by tým ohrozil konečný výsledok. Apoštol píše: Každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého. Toto by malo byť podobenstvom kresťanského formovania života – aj po tej pozitívnej aj po negatívnej stránke. I keď život kresťana nenazveme tréningom, tak platí o ňom, že program kresťanského života má byť v plnom súlade s konečným cieľom, večným životom. Športovec v dobe prípravy zaradí do svojho programu čím viac vecí, ktoré sú v plnom súlade s tým, čo má vykonať na definitívnych pretekoch. Aj kresťanský život má byť takto premyslený: aj v zásadných, principiálnych veciach aj v podrobnostiach. A pokiaľ ide o tú negatívnu stránku – zdržiavanie sa vecí, ktoré sú v protiklade s nasledovaním Ježiša Krista, ktoré sú v protiklade s konečným cieľom – pri tomto odriekaní sa by očakávanie večného života malo byť pre nás prinajmenšom takou silnou motivujúcou silou ako túžba po víťazstve u športovca. Očakávanie večného života by malo ovládať všetky oblasti našej bytosti: rozumovú, vôľovú, citovú. Mala by to byť rozhodujúca dominujúca sila, ktorej by bolo v našom myslení a živote podriadené všetko ostatné. Realita je taká, že v nás dominuje všeličo iné, ale našou povinnosťou je uvedomiť si, ako to má byť u každého, kto sa pokladá za Kristovho nasledovníka.
Pri športových pretekoch získava v jednotlivých disciplínach cenu len jeden. V kresťanskom životnom behu majú možnosť všetci získať najvyššiu cenu. Tu neplatí to, čo v športe, že ten, kto získa prvú cenu, vylúči z prvej ceny všetkých ostatných. Tu sú všetci pozvaní, aby dosiahli ten hlavný cieľ. Slovo „konkurent“ je odvodené od latinského „concurrere“, „bežať spolu“. Bežať spolu možno tak, že zvíťazím nad druhým alebo že druhý zvíťazí nado mnou. V takom prípade sme konkurentmi v tom bežnom zmysle tohto slova. Ale pri kresťanskom životnom behu ide o spoločné bežanie v spoločenstve, v ktorom si navzájom pomáhame, v ktorom úspech jedného neznamená vylúčenie druhého. Konkurencia v tomto neobvyklom zmysle je spoločné bežanie k spoločnému cieľu, pri dosiahnutí ktorého sme všetci vítaní s veľkou radosťou v nebi, s radosťou, o ktorej hovorí Pán Ježiš v podobenstve o nájdení stratenej ovce.
Toto je jeden rozdiel medzi športovými pretekmi a kresťanským životným behom. Ďalší rozdiel je v kvalite venca, ktorý sa dostáva ako odmena. Pri isthmických hrách dávali veniec uvitý zo smrekových vetvičiek, pri iných gréckych hrách veniec olivový, pri iných vavrínový. O týchto vencoch hovorí Pavel, že sú porušiteľné. Vydržia síce nejaký čas, ale zub času zanechá stopy aj na nich. Niečo podobné platí aj o radosti. Pri športovom víťazstve je radosť víťaza, jednotlivca, skupiny, reprezentovaného národa obrovská, takmer neopísateľná. Ale tieto emócie s postupujúcim časom chladnú, niekedy pomalšie, niekedy rýchlejšie. Do protikladu stavia apoštol veniec večného života, o ktorom hovorí, že je nepominuteľný. Nejde len o to, že čas mu neuberá na hodnote, ale aj o to, že na rozdiel od športových trofejí sa veniec večného života týka najzávažnejšej, najvyššej, rozhodujúcej otázky života. Bez večného života človek stroskotáva, rozpadá sa v chaose. Naproti tomu večný život dáva ľudskej bytosti skutočný zmysel. Ide teda o nekonečne závažnejšiu vec než nielen športové ale aj všetky ostatné trofeje a vyznamenania, ide o záležitosť, ktorá sa nás bezpodmienečne týka, ktorá rozhoduje o našom bytí či nebytí.
Podľa tohto, čo tu hovoríme, by sa mohlo zdať, že dosiahnutie večného života závisí len od nášho úsilia. Keby sme nepovedali nič viac, bol by to iba čiastkový a hrubo deformovaný obraz. Musíme spomenúť ešte iný veniec, o ktorom sa hovorí v evanjeliách: tŕňový veniec, ktorý ako symbol posmechu a nástroj týrania dali na hlavu odsúdenému a ukrižovanému Ježišovi Kristovi. Bez tohto venca a bez utrpenia, ktorého je tŕňový veniec symbolom, a bez vzkriesenia ukrižovaného Spasiteľa by sme nemohli očakávať veniec večného života. Naše úsilie o dosiahnutie večného života má zmysel len preto, že On, náš Pán a Spasiteľ priniesol tú rozhodujúcu obeť, ktorou nás zachránil z nášho hriešneho marazmu a dal nášmu životu novú perspektívu. Keďže On toto pre nás vykonal, máme nielen možnosť, ale sme zaviazaní, aby sme do svojho životného zápasu vložili tie najlepšie sily.
Slovom „asociácia“ označujeme jav, že jedno slovo alebo jedna predstava vyvoláva v našom vedomí ďalšie slovo, ďalšiu predstavu. V zmysle prečítaného textu by sme získali pre svoj duchovný život veľa, keby pri sledovaní tohtoročnej zimnej olympiády jednotlivé veci, obrazy, poznatky vyvolali v nás duchovné myšlienky o našom celoživotnom behu smerujúcom k cieľu večného života. Podobenstvo, ktoré apoštol uvádza v texte, vztiahol najprv na seba a potom ho predkladá a odporúča ostatným. Svoj život podrobuje – ako hovorí – prísnej, rozumnej, obsahovo bohatej disciplíne. Slová, ktoré prednáša vo svojej apoštolskej zvesti, nie sú pre neho iba slová, ale on sám ich na svojom živote najprv vyskúšal, aby ich potom s plnou vážnosťou a záväznosťou mohol predložiť ako životné pravidlo iným. Jeho príklad je pre nás záväzný. A záväzné sú aj všetky duchovné, náboženské, etické slová, ktoré vo svojich rozhovoroch, modlitbách a pri iných príležitostiach hovoríme. Len tak sa staneme vierohodnými aj pre druhých.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
