V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

3. nedeľa po Zjavení, Mt 9, 14 - 17

Vtedy prišli k Ježišovi Jánovi učeníci a hovorili: Prečo sa postíme my a farizeji, a Tvoji učeníci sa nepostia? Odpovedal im Ježiš: Či ženíchovi družbovia môžu smútiť, dokiaľ je ženích s nimi? Ale prídu dni, keď im ženích bude odňatý, a potom sa budú postiť. Nikto nepláta staré rúcho záplatou z nového súkna; veď taká záplata vydrapí aj z rúcha a diera bude ešte väčšia. Ani nové víno nevlievajú do starých nádob, lebo sa roztrhnú nádoby, víno sa rozleje a nádoby sa pokazia; ale nové víno vlievajú do nových nádob, a oboje sa zachová. (Mt 9, 14 - 17)

Dve podobenstvá v našom texte patria k menej známym, ale svojím obsahom sú veľmi dôležité. Obe vyjadrujú tú istú myšlienku. Prvé je podobenstvo o starom rúchu a novej záplate. Pán Ježiš hovorí, že na staré šaty, keď sú už tak veľmi zodraté, že už ani nevládzu udržať záplatu z novej, hrubej látky, nedáva sa takáto nová záplata, lebo by sa odtrhla a diera by sa ešte zväčšila. Pri tomto podobenstve môžeme obdivovať, ako citlivo si vedel Ježiš všímať i drobné veci každodenného života. Iste počul v rodine ženy, ako staršie radili mladším, aby príliš zodraté staré šaty neplátali novými záplatami. Ale ešte krajšie je to, čo chcel týmto podobenstvom povedať. Chcel povedať, že nový život, ktorý priniesol a ktorý žiada od svojich nasledovníkov, nesmie byť ako nová záplata na starom rúchu. Ježišov nasledovník sa nesmie uspokojiť s tým, že tu a tam prijme nový zvyk, nový spôsob správania a inak si ostane pri starom. Kto sa stáva Ježišovým nasledovníkom, ten – obrazne povedané – skladá svoje staré rúcho a berie na seba nové. Teda nie nové záplaty, ale celé nové rúcho. Miešať staré s novým - to je nebezpečné.
Vidno to aj v podobenstve o víne. Víno dávali vtedy do kožených mechov. V podobenstve hovorí Ježiš: Nové víno sa nemôže dávať do starých mechov. Dôvod je jasný. Staré mechy sú už slabšie a nové víno pracuje, mohlo by ich roztrhnúť. Mechy by sa pokazili, víno by sa rozlialo. Nové víno patrí do nových mechov, tak sa zachráni i jedno i druhé. Aj tu vidíme tú istú myšlienku ako v predchádzajúcom podobenstve: V duchovnom živote nemožno spájať staré veci s novými, ale má ísť o radikálnu zmenu smerom k novému, lepšiemu.
To platilo nielen v Ježišovej dobe - to platí i dnes. Kto sa stal kresťanom, ten si nemôže povedať: v týchto a týchto bodoch ostanem pri starom, v tomto a tomto si osvojím nové postoje. Kresťanská existencia má byť radikálne, kto znamená od koreňa nová existencia. Tieto dve podobenstvá nás obviňujú. My totiž veľmi často robíme kompromisy medzi starým a novým, to znamená, že si povieme: V tejto veci ostanem pri starom, nekresťanskom spôsobe života, lebo nový spôsob by vyžadoval odo mňa príliš veľké obete a spôsobil by mi nepríjemnosti; len v týchto a týchto bodoch – obyčajne ľahších -- pristúpime na celkom nové spôsoby. Podobenstvá nám ukazujú, že takéto miešanie nového so starým je nenormálne, nekresťanské.
Podobenstvo o záplate a podobenstvo o víne povedal Ježiš pri jednej konkrétnej príležitosti, ktorej by sme chceli venovať pozornosť. Šlo o otázku pôstu. V určité dni a sviatky sa Izraelci postievali. Toho sa zúčastňovali všetci príslušníci izraelského náboženského spoločenstva. Ale príslušníci určitých náboženských hnutí uprostred izraelského národa, napríklad farizeji, alebo aj učeníci Jána Krstiteľa, podrobovali sa okrem toho ďalším pôstom. Očakávali, že aj Pán Ježiš bude viesť svojich učeníkov k takýmto osobitným pôstom. Keď so začudovaním zistili, že Ježiš od svojich učeníkov nič také nežiada, prichádzajú k nemu s otázkou: prečo sa postíme my a farizeji a tvoji učeníci sa nepostia? Ježišova odpoveď znie: Či ženíchovi družbovia môžu smútiť, dokiaľ je ženích s nimi? Inými slovami chcel Ježiš povedať Jánovým učeníkom toto: vy, ako aj farizeji, ste ešte len na ceste k cieľu, ale moji učeníci sú veľmi blízko pri cieli, lebo žijú v mojej blízkosti, v mojom spoločenstve. Pretože toto moje spoločenstvo je pre nich dôvodom k tej najhlbšej radosti, nemá už pôst na znamenie smútku miesta v ich živote. Podrobnejšie odôvodnenie podáva Pán Ježiš v spomenutých podobenstvách o záplate a víne. Pretože spoločenstvo s Pánom Ježišom znamená pre učeníkov niečo celkom nového, nemôžu si ponechávať zvyšky starého života, starej existencie, starých zvykov, ale všetko v ich živote sa má stať novým.
Aj pre nás by spoločenstvo s Pánom Ježišom malo byť dôvodom tej najhlbšej radosti. Len nejakým nedorozumením sa muselo stať, že sa u mnohých ľudí kresťanská existencia spája s predstavami stáleho smútku, zamračenosti, neprirodzenej vážnosti. V skutočnosti má byť kresťanský život naplnený radosťou, radosťou najhlbšou, lebo je to radosť z Pána Ježiša Krista. Tak to zdôrazňuje Ježišova odpoveď v našom texte: Či ženíchovi družbovia môžu smútiť, keď je ženích s nimi? Tak to zdôrazňujú apoštolove slová: Radujte sa v Pánu vždy, opakujem: radujte sa.
V našom texte sú však o pôste ešte iné slová, ktoré nemôžeme obísť: „Prídu dni, keď im ženích bude odňatý, a potom sa budú postiť.“ Tu ide o dobu, ktorú kresťanská cirkev prežíva medzi Ježišovým vstúpením na nebo a jeho druhým príchodom. Pretože je to doba napätého očakávania, môže v nej aj pôst hrať určitú funkciu. Pravdaže, ani týmto pôstom nesmie byť odstránená radosť z Pána Ježiša, ale pôst môže pripomenúť, že ešte nie sme pri cieli, ale na ceste k nemu.
Lenže keď sa už Ježišovi nasledovníci v dobe očakávania na svojho Pána a Spasiteľa postia, nesmú to robiť starým, zaužívaným spôsobom, ale aj na ich pôste musí byť vidno, že sa nachádzajú v novej životnej oblasti, v novom období. Predovšetkým je dôležité, akými myšlienkami človek svoj pôst sprevádza. Pôst u kresťana má zmysel len vtedy, keď kresťan vie, prečo, za akým účelom sa postí. Povedať si: Budem sa postiť, lebo sa to akosi vyžaduje, – to nemá veľký zmysel. Keď sa už postíme, treba sa postiť, aby sme si pôstom uvedomili, že nie sme ešte pri cieli, ale že po ňom túžime a že pri očakávaní cieľa máme žiť v kresťanskej disciplíne. V tomto ohľade by bol pôst pre mnohých ľudí veľmi užitočný. Lebo mnohí vidia svoje ciele len v tomto živote, a pre večné ciele nemajú zmysel. Pôst ako určitý druh odriekania mal by nás pocvičiť, urobiť ochotnými niesť aj kríž, utrpenie, nepríjemnosti pre Pána Ježiša Krista. Mohli by sme skoro športovo povedať: Pôst je tréning, ktorý nás má vycvičiť v tom, aby sme sa nezľakli ani výsmechu ani hrozieb ani nepríjemností, ktoré pre vernosť Pánu Ježišovi počujeme alebo pocítime. K novote života patrí teda, aby sme sa naučili so správnymi myšlienkami sprevádzať aj svoj pôst.
K novote života v tomto ohľade patrí ešte niečo iné. Ide o rozsah pôstu. Keď sa povie „pôst“, myslíme na zdržiavanie sa jedál alebo určitých jedál. Ale už proroci zdôrazňovali, že pôst musí znamenať omnoho viac. Zdržať sa svojich zlých zvykov, svojich hriechov, to je omnoho ťažší ale aj užitočnejší pôst ako zdržať sa občas určitých jedál.
O takom pôste hovorí vo svojom liste napríklad apoštol Jakub: Pravá pobožnosť je: navštevovať vdovy a siroty v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od sveta. Zo sveta dolieha na nás mnoho pokušení, zvodov, zlých príkladov. Náš pôst by mal záležať v tom, že si povieme: tieto zvody, pokušenia nebudem prijímať, postavím si vo svojej duši proti nim mocný múr, aby si moje srdce nič z toho zlého neosvojilo. Ľudia vo veľkých masách sa ženú za slávou, poctami, spoločenským uznaním. To sú všetko znaky starej, primitívnej existencie. Pôst, aký má pestovať Ježišov nasledovník, záleží v tom, že z tohto zástupu vystúpi, že v ľudskom uznaní nebude hľadať plnosť svojho života. Prevažné percento ľudí rozhoduje sa a koná podľa sebeckých, egoistických, egocentrických meradiel a hľadísk. Postiť sa v novom, radikálnom zmysle znamená: vystúpiť z tohto prúdu a konať a rozhodovať sa podľa Ježišovho prikázania lásky. Všeobecne rozšíreným motívom v srdci človeka je: presadzovať seba, tlačiť seba do popredia. Pôst, ktorý nám proti tomuto rozšírenému postoju Pán Ježiš predpísal, záleží v tom, že sa vzdáme seba, zaprieme seba, vezmeme svoj kríž a budeme nasledovať Pána Ježiša. Kresťanský pôst sa môže prejaviť aj v drobnejších veciach. Keď na nás niekto rozčúlene kričí, vedieť odpovedať pokojne, bez hnevu a rozčúlenia - to je tiež pôst. Keď nás niekto ohovára, vzdať sa ohovárania ako odvety - to je tiež pôst. Keď nás niekto klame a podvádza, vzdať sa klamania a podvádzania ako odvety - to je tiež pôst. Pôst je ďalej toto: Keď máme možnosť získať výhody len za cenu zapretia Pána Ježiša Krista, alebo za cenu šliapania po mravných, etických zásadách - vzdať sa radšej týchto výhod.
Znakom nového pôstu, ako to zdôraznil Pán Ježiš, je napokon toto: Nepredvádzať svoj pôst ľuďom. Priniesť ho ako obeť s čistým a nesebeckým srdcom Pánu Bohu. Kto by si chcel pôstom získať uznanie a pochvalu ľudí, je smiešny pokrytec, farizej.
Vďaka Pánu Ježišovi, že nám svojím učením, svojou smrťou a vzkriesením umožnil nový život. Tento dar treba prijať, a to celý. Musíme sa snažiť, aby náš život vo všetkých ohľadoch, oblastiach bol novým životom. Nie miešanica starého a nového, ale len to nové. Pretože naraz tento cieľ nemožno dosiahnuť, treba sa snažiť každý deň odbúrať niečo zo svojej starej existencie a osvojiť si niečo z nového životného programu, ktorý nám priniesol a umožnil Pán Ježiš. Nech aj pôst v novom kresťanskom chápaní znamená dôležitý krok k novej kresťanskej existencii.
Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.