V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

3. nedeľa po Zjavení, Jób 2, 11 - 13; Žalm 62, 2, 6 - 9

Keď sa traja Jóbovi priatelia dopočuli o všetkom nešťastí, ktoré ho zastihlo, prišli každý zo svojho miesta: Elífaz z Témánu, Bildad zo Šúachu a Cófar z Naamy. Dohovorili sa, že mu prídu vysloviť sústrasť a potešiť ho. Keď pozdvihli zďaleka oči, nepoznali ho a vypukli v hlasný plač. Každý roztrhol svoj plášť a smerom k nebu trúsili prach na svoje hlavy. Sadli si k Jóbovi na zem a ostali s ním sedem dní a sedem nocí, ale nikto neprehovoril k nemu slova, lebo videli, že jeho bolesť je veľmi veľká. (Jób 2, 11 - 13)

Len v Bohu utíši sa moja duša; od Neho pochádza moja spása... Len v Bohu utíši sa moja duša; lebo od Neho pochádza moja nádej. Len On je moja skala, moja spása, môj hrad; nesklátim sa. Na Bohu spočíva moja spása, moja česť; i skala mojej sily, moje útočisko je v Bohu. Dúfajte v Neho, ľudia, v každom čase; vylievajte si pred Ním srdce! Boh je naším útočiskom. (Žalm 62, 2, 6 - 9)

Žijeme pod dojmom leteckej tragédie, ktorá sa stala vo štvrtok večer. Podľa správ z médií sa usilujeme predstaviť si samotnú udalosť, ako aj to, čo v posledných chvíľach prežívali ľudia v tom lietadle, a predovšetkým myslíme na príbuzných, ktorých sa bezprostredne dotkla nečakaná smrť týchto mladých ľudí. S túžbou očakávali ich návrat, a dočkali sa tej najhoršej správy. Aspoň po určitú mieru si vieme predstaviť ich nesmiernu bolesť. Slovami sa ani nedá vyjadriť, čo prežívajú.
Ich utrpenie sa dá v určitom zmysle prirovnať k utrpeniu biblického Jóba. Jób stratil majetok, stratil desať detí, sám ťažko ochorel. Prišli za ním jeho priatelia, aby mu prejavili spoluúčasť a potešili ho. Ale najprv pri ňom sedem dní a sedem nocí sedeli, neprehovorili slova, len plakali a gestami hlbokého smútku dávali najavo, ako veľmi sa ich dotklo Jóbovo nešťastie. Trpeli spolu s ním.
Na začiatku sa naozaj nedá urobiť nič iné, len dať najavo, ako veľmi nás všetkých toto letecké nešťastie zasiahlo. Tí, ktorých sa to dotklo najbolestnejšie, dostávajú zo všetkých strán mnoho prejavov sústrasti. Mnohí sa zapisujú do kondolenčných listín. Na webových stránkach sú tisíce prejavov spoluúčasti. Tieto prejavy síce nemôžu vrátiť koleso času o tých pár dní späť, ale vedomie, že spolu s postihnutými trpí takpovediac celý národ, je určitou pomocou pri vnútornom vyrovnávaní sa s touto tragédiou.
Táto udalosť, ako aj iné podobné udalosti, ktoré sa nám do zorného poľa dostávajú skoro ako na bežiacom páse, sa svojím spôsobom týkajú každého. Nezávisle od toho, že zatiaľ nevieme, čím bola táto strašná udalosť zapríčinená, núti nás ona zamyslieť sa hlbšie nad základnými otázkami ľudského života a smrti, aj nášho vlastného života a smrti.
Veľký smútok, ktorý sa nás zmocňuje pri odchode, najmä pri náhlom a nečakanom odchode blízkeho človeka, ukazuje, akú veľkú cenu má pre nás spoločenstvo s ľuďmi, ktorých nám Pán Boh dal za blízkych. Keď sme so svojimi blízkymi spolu a náš život v rodine, priateľstve a iných spoločenstvách prebieha pomerne hladko, pokladáme to za samozrejmosť a ani si osobitne neuvedomujeme, akým veľkým darom od Pána Boha blízki ľudia pre nás sú. Odchod blízkeho človeka ukazuje, akú veľkú cenu majú, aké tesné boli a v spomienkach zostávajú tieto spojivá.
Pri odchode blízkych sa nás neraz zmocňuje ľútosť, že sme sa voči nim nesprávali vždy pekne a vyčítame si, že sme im v priebehu života spôsobili krivdy a žiaľ. Treba si z toho vziať poučenie a vo vzťahu k blízkym, ktorých ešte máme, napraviť, čo sa dá a spoločný život s nimi formovať čím krajším spôsobom. A nezabudnúť z času na čas poďakovať Pánu Bohu za blízkych ľudí.
V tieto dni by sme si pod dojmom onej udalosti mali jasne uvedomiť, že koniec nášho života môže prísť kedykoľvek, a to nielen vo vysokej starobe, keď sa nám odchod v určitom zmysle javí ako prirodzený, ale aj v mladom veku, keď sme na vrchole síl, nielen vtedy, keď v dôsledku nejakej ťažkej choroby s koncom rátame, ale aj vtedy, keď ho vôbec nečakáme. K životnému umeniu patrí vedieť spojiť dve veci: Plne sa zapojiť do života, venovať sa úlohám, ktoré vyplývajú z nášho povolania a iných záväzkov, riešiť problémy, ktoré sa objavia, radovať sa z úspechov, ktoré dosiahneme poctivým spôsobom, ale súčasne rátať aj s možnosťou blízkeho skončenia vlastného života. Niekto by mohol namietnuť, že je chorobné myslieť na možnosť konca a pripomínať ho, keď sme plní síl, ale skutočný život ukazuje, aké je to potrebné.
Uvedomujeme si zároveň, že nie sme pánmi svojho života. Je síce mnoho vecí v našom živote, o ktorých dokážeme sami rozhodovať, hoci nám to ani zďaleka nevyjde vždy tak, ako sme si želali. Ale o tých najväčších otázkach svojho života už vôbec nerozhodujeme my sami. Na scénu života na tejto zemi sme vstúpili bez svojho rozhodnutia – my sme len objavili seba, že sme tu. A takisto ani koniec nášho života nie je v našej dispozícii. Natíska sa nám otázka: Kto je to, kto zvrchovane disponuje naším životom? Kto je to, kto nám dáva určitý priestor slobody a spolu s ňou aj zodpovednosť, ktorý je však napriek tomu zvrchovaným Pánom nášho života? Keď sa stretávame so smrťou akýmkoľvek spôsobom, natískajú sa nám tieto filozofické a teologické otázky o ľudskej existencii. Nemali by sme sa im vyhýbať, lebo ony tvoria súčasť toho, čo je na nás špecificky ľudské. Na otázku, kto je absolútnym Pánom nášho života, odpovedáme vo viere, že je to ten Boh, ktorého nám predstavil Ježiš Kristus ako nášho nebeského Otca. Táto viera potom podstatným spôsobom ovplyvňuje aj náš prístup k problému smrti.
Keďže koniec čaká každého a keďže náš koniec a koniec našich blízkych môže prísť kedykoľvek, treba venovať pozornosť otázke, ako tento koniec zvládnuť, ako sa na svoj vlastný koniec pripravovať, ako vnútorne zvládnuť situáciu, keď nám odíde blízky človek. Rozhodujúcou je otázka: Čo je smrť? Čo je smrť, ktorá čaká každého z nás? Čo je smrť tých štyridsiatich dvoch v lietadle? Je to azda definitívny koniec, po ktorom už pre príslušného človeka nič nenasleduje?
Je mnoho ľudí, ktorí zastávajú toto stanovisko. Ako sa v tomto prípade vyrovnať s týmto ťažkým úderom? Ostáva len pohľad do minulosti príslušného človeka a sľub: Na teba nikdy nezabudneme. Iste je pravda, že si ho blízki budú často pripomínať, ale pohľad obrátený iba do minulosti je slabá potecha. Ďalej je pravdou, že postupujúci čas otupuje a zmierňuje ostrie emócií, aj ostrie smútku – hoci u niektorých ľudí to trvá veľmi dlho. Opravdivé potešenie však ani toto nie je. Iní sa oddávajú tichej rezignácii a zúfalstvu. Ani v tomto nemôžeme vidieť riešenie. Ak je smrť definitívny koniec, potom nad životom visí hrozný otáznik o zmysle života, ktorý sa končí chaotickým koncom, otáznik, na ktorý niet odpovede. Takéto chápanie smrti spomíname len ako temné pozadie toho svetlého posolstva, ktoré sa nám prihovára z Božieho slova, z Biblie.
Skutočné potešenie vidíme len v tom, že prijmeme chápanie smrti, ako nám ho ponúka biblické, predovšetkým novozmluvné posolstvo. Aj Ježišova zvesť aj apoštolská zvesť hovorí celkom jednoznačne o tom, že po skončení pozemskej fázy má život z Božej milosti pokračovanie vo večnosti. Vzkriesenie Ježiša Krista je predstavené ako prvotina, to znamená ako prvý prípad všeobecného vzkriesenia, za ktorým nasledujú ďalšie. Svojim učeníkom povedal: „Pretože ja žijem, aj vy budete žiť.“ Sľúbil im: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ Uistil ich, že neexistuje nijaká taká udalosť, nech by sa javila čo ako ničivá, ktorá by ich mohla vytrhnúť z jeho rúk. Apoštol napísal, že od Božej lásky, ktorú nám Pán Boh preukázal vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, nás nemôžte ani smrť odlúčiť. Apoštol sa prekvapivým, paradoxným spôsobom tešil na svoje osobné prekročenie tajomnej hranice medzi časnosťou a večnosťou, lebo očakával stretnutie a trvalé spoločenstvo s Ježišom Kristom. Spoločenstvo s Ježišom Kristom vo večnosti očakával nielen pre seba, ale pre všetkých, ktorí budú vzkriesením prevedení do nového života. Z týchto a ďalších biblických slov vyplýva, že pri odchode blízkeho človeka môžeme hovoriť nielen o jeho minulosti, ku ktorej sa budeme vracať v spomienkach, ale aj o jeho budúcnosti, ktorá nám síce zatiaľ zostáva tajomná, ktorá je však zaručená sľubmi Ježiša Krista, jeho vykupiteľskou smrťou a jeho vzkriesením. Keď teraz, mysliac na pozostalých tých 42 obetí leteckého nešťastia, uvažujeme, ako sa dá prispieť k vnútornému zvládnutiu ich veľkého smútku, vzťahujeme tieto biblické sľuby a perspektívu nového života vo večnosti aj na nich.
Nemôžeme nazrieť do toho, čo tí v lietadle vnútorne prežívali v posledných chvíľach svojho života, no vo viere sa odvažujeme povedať, že neboli sami, ale že im prítomnosť nekonečne láskavého a milosrdného Ježiša Krista pomáhala zvládnuť tú najťažšiu chvíľu ich života. Tak ako o tom hovorí autor krásneho žalmu o dobrom pastierovi: „Keby som kráčal hoci temným údolím smrti, nebojím sa zlého, lebo ty si pri mne.“
V 62. žalme sú pekné slová, ktoré nám majú čo povedať v situácii, o ktorej myslíme: „Len v Bohu utíši sa moja duša; od Neho pochádza moja spása. . . Len v Bohu utíši sa moja duša; lebo od Neho pochádza moja nádej.“ Tie začiatočné slová „Len v Bohu ...“ naznačujú, že autor žalmu hľadal vo svojom nešťastí pomoc na rozličných miestach, u rozličných ľudí. Ale nakoniec, po mnohých neúspešných pokusoch, zistil, že skutočné, účinné utíšenie vnútornej búrky, ktorá ho postihla, našiel len v Pánu Bohu. Túto skúsenosť zapísal pre všetkých, ktorí sa dostanú do veľmi ťažkého vnútorného rozpoloženia. Odporúčal tak, aby sa priamou, najkratšou cestou usilovali vo viere v Pána Boha nájsť utíšenie svojej duše.
V týchto dňoch sú osobitne zasiahnutí smútkom pozostalí tých 42 obetí. Ale všetko, čo sme si pri tejto príležitosti povedali, sa týka mnohých iných, nás, našich známych, ľudí, ktorým v nedávnej či dávnejšej minulosti niekto zomrel. Čim viac dáme na seba pôsobiť Božím uisťujúcim slovám, že sme za všetkých okolností v jeho rukách, tým skôr sa aj v ťažkých situáciách dopracujeme k vnútornému pokoju.
Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.