1. slávnosť vianočná, Títovi 2, 11 - 14
„Zjavila sa totiž Božia milosť spásonosná všetkým ľuďom, ktorá nás vychováva, aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských žiadostí, a aby sme v tomto veku žili spravodlivo a pobožne, očakávajúc blahoslavené splnenie nádeje a zjavenie slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa / Ježiša Krista. On vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a aby si očistil svoj vyvolený ľud, ktorý sa horlivo usiluje o dobré skutky.“ (Tít 2,11-14)
Milí bratia, milé sestry,
nie je náhoda, že vianočné posolstvo anjela začína slovami: „Nebojte sa.“ Pán Boh presne vie, čo má povedať. // Odvtedy, ako sa anjel vyjadril na betlehemskej stráni / ubehli už stovky rokov, ... ale problém strachu aktuálnym ostal. Slovo anjela ostáva teda aktuálnym tiež.
Dnes už zvládneme takmer všetko, ale so strachom si poradiť nevieme. Vymysleli sme mu len nové mená a vytvorili nové masky, aby ho z nás / nebolo tak cítiť.
Bojíme sa, že nebudeme vyvolení, prijatí, že o nás nik nestojí a nik nepotrebuje. Strach ako produkt moci tmy / nás sprevádza od dieťaťa, ktoré cíti, ak nie je vítané – až po starca, ktorý sa niekedy nemôže ubrániť dojmu, že možno by bolo lepšie, keby už nežil. To je sila tmy. To je moc, ktorá nami lomcuje a snaží sa nás presvedčiť, že pomoci niet.
Každý jeden z nás nepotrebuje nič viac - ako počuť, vedieť a uveriť, že takáto moc temnosti nezvíťazí. // Ale kto nám to povie? Kto má moc povedať, že sa so mnou ráta, že JA tu MÁM svoje miesto? Môžem si to povedať sám – vo svojej nezávislosti. Ale to nie je ono – skôr či neskôr zistím, že si to len nahováram, že to nie je pravda. Môže mi to povedať iný človek, ale to tiež nebude mať veľkú moc, veď každý človek ju má obmedzenú...
JA však môžem počítať s tým, že mi to hovorí Boh sám. On nachádza úplne originálne spôsoby, ako dať najavo: Pocit, že tu NIE si vítaný, nepochádza odo mňa, nie je pravdivý. Knieža zla chce, aby si uveril, že tvoj život je omyl a pre teba tu miesta niet. Keď dopustíš, aby ťa to ovplyvnilo, vydávaš sa na cestu seba zničenia. Ty však musíš stále odhaľovať lož /a myslieť, hovoriť a konať podľa pravdy, že si veľmi, veľmi vítaný. Hľadaj teda, počúvaj a prijímaj pravdu. Vykroč k nej. Počúvaj.
„Zjavila sa totiž Božia milosť spásonosná všetkým ľuďom, ktorá nás vychováva, aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských žiadostí, a aby sme v tomto veku žili spravodlivo a pobožne, očakávajúc blahoslavené splnenie nádeje a zjavenie slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa / Ježiša Krista. On vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a aby si očistil svoj vyvolený ľud, ktorý sa horlivo usiluje o dobré skutky.“ Tít 2,11-14
Milí bratia, milé sestry,
vianočné sviatky sa väčšine z nás nepochybne javia ako najdôležitejšie, najkrajšie sviatky roka. Kresťanská tradícia ich síce začala svätiť podstatne neskôr ako Veľkú Noc alebo Zoslanie Ducha, ale to im dnes na význame vôbec neuberá. Skôr naopak. Reklamy a deti nás vytrvalo presviedčajú, že stromček, darčeky, koledy sa ignorovať nesmú.
Je dobré, ak v období zimného slnovratu zažiaria svetlá – pomáha nám to zvládať riziko útlmu, tmy či únavy, // a snažiť sa rozjasniť svoju tvár a myseľ aspoň na pár dní.
Vždy viac si však uvedomujeme, že je to dosť málo. Už sme sa presýtili Vianoc, ktoré sú
hojné a bohaté len na jedlo, dary a televízne programy. Už nám to nestačí.
To je prospešné poznanie – škoda len, že sa tam zastavíme a sklamaní odvrátime.
Podliehame tlakom, že nemá zmysel stáť o niečo viac. Nemá význam za ničím ísť, snažiť sa. Vždy sa to aj tak otočí, pokazí, my sa vyčerpáme, vyhoríme a ostaneme prázdni. A čo potom? Kto o nás takých znechutených bude stáť? Veď už z nás nebude mať nikto nič. Nebude síl ani chuti ísť ďalej, tvoriť, dávať.
Otázka zmyslu, významu dnes čoraz zreteľnejšie preniká z blahobytu i skromnosti, z prepracovania i nezamestnanosti ako všeobecná kríza. Pýtame sa, aký zmysel majú naše vklady, k čomu smerujeme – alebo k čomu nás smerujú iní.
Príliš často sme zaujatí tým, že prosíme, hľadáme a klopeme, a trápi nás, že nedostávame, nenachádzame a neotvárajú nám.
Toto poznanie nás bolí. Jasné, že sa pýtame: Prečo? Načo je to komu dobré? Ak nenachádzame súvislosti, ak nerozumieme, čo podľa nás logické MUSÍ byť, hasnú aj naše každodenné malé radosti, tlmíme svoje ideály .... a pomaly sa dobrovoľne oddávame tomu, čo príde. Takto to však nemusí byť.
To, čo nás môže previesť od prázdna k naplneniu, od znechutenia k nadšeniu, je svetlo, ktoré do našej reality prináša Boží Syn.
V Ňom sa uprostred všetkej beznádejnej temnoty črtá ZMYSEL. S Ním, ktorý prichádza kvôli mne a Tebe, brat, sestra, sa tomuto unavenému svetu črtá nádej, ktorá má šancu žiť a rásť.
Boh nám dáva milosť, ale predpokladá, že sme už voči novému opatrní... Boh sa nám dáva s rizikom: Ktovie, či budú mať záujem?
Veru... kto z nás tak jednoducho súhlasí s tým, aby žil z milosti, odkázaný na to, čo dostane? Nemáme práve z toho obludný strach?
Božiu milosť sme, bratia a sestry, nepochopili v zásadných rysoch. Ona nás neťahá k naivnému videniu sveta, chránenému pred drsnou dravosťou. Ona nás nehatí v aktivite, nekolíše v presvedčení, že všetko aj tak samo príde, treba LEN vyčkať. Božia milosť v nás netlmí vitalitu a odhodlanie – práve naopak.
Božia milosť nás vychováva. Prebúdza v nás túžbu a zvedavosť po Božom svete, Jeho princípoch a zásadách. To je nové.
Božia milosť - vedomie, že Boh o mňa stojí, zápasí, že On sa ma za žiadnu cenu nevzdá, je jediným základom pre zdravú mieru istoty a odvahy.
Ak sa Božia milosť zjaví v mojom živote, získam dôstojnosť, v ktorej sa dokážem ľahšie preniesť cez urážky. Keď sa spoľahnem na to, že Pán Boh vidí omnoho viac, hlbšie a ďalej, nepoddám sa podráždenosti a malicherným konfliktom. Dokonalé bezpečie, vedomie, že ja som u Boha doma, že som u Neho chcený, mi umožní znášať moje neistoty a prehry. Nech by som v nich akokoľvek zakolísal a zlyhal, viem, že sa nestratím.
To je viera v Boha milosti - viera v Boha, ktorý žije môj život so mnou. Skláňa sa k mojej biede, slabosti, vyčerpaniu / a rozumie mi.
Táto milosť ma vychováva. Smeruje od nátlaku dávať, znamenať, zapôsobiť a vplývať /k uvoľneniu byť, prijímať, milovať. Rásť a dospieť v nej znamená vedieť si vybrať to správne a chcieť sa rozhodnúť.
Božie prijatie ma robí silným. Jeho NEBOJ sa mi dáva slobodu, / aby som sa vzoprel, ak ma valcuje nespravodlivosť, bezbožnosť a zlo.
Dáva mi odvahu vyjadriť, že JA na skutkoch tmy spolupracovať nebudem, mňa je na to škoda.
To, čo má skutočný zmysel, treba obyčajne nechať rásť. Láska, múdrosť, radosť i pokoj sa medzi nami stále rodia - ale je vo veľkej miere na nás, či si tieto hodnoty budeme chrániť, či sami sebe dovolíme, aby nás sprevádzali obyčajným dňom.
Božia milosť nás vychováva, aby sme sa vzdali bezbožnosti a žili spravodlivo a zbožne. Ako ľahko sa to povie... Kto z nás sa pri pokusoch o spravodlivý život ešte nenaučil, že v tomto prostredí z tej spravodlivosti / asi nebude nič.
Na to, aby výchova dosiahla cieľ, nikdy nestačí geniálny pedagóg, očakáva sa na postoj žiaka, na jeho kreativitu, zodpovednosť. A čím viac úžitku, zmyslu vidí žiak vo svojej námahe, o to väčšie nadšenie vynaloží.
Apoštol hovorí: My očakávame, že sa splnia naše nádeje a veľký Boh sa zjaví vo svojej sláve. Milosť Božia mi tvorí podmienky, aby som mal zmysel svojej námahy a cieľ svojej existencie pred očami.
V každej kríze, keď vidím iba otázniky nekonečných „prečo?“, vo chvíľach, v ktorých vnímam a tvorím iba výčitky, / živí MILOSŤ moju nádej, že odpovede prídu, že sa nepýtam, nehľadám a neklopem márne.
Skutočný zmysel mnohých vecí pred nami dlho ostáva skrytý. Treba ho len nechať rásť. Dobré Božie dielo rastie – aj vtedy a tam, kde sa nám to vôbec nezdá. Potrebuje čas a podmienky, aby vzklíčilo, aby silnelo, vykvitlo. Raz prinesie ovocie.
Každé dobré slovo, brat, sestra, ktoré povieš v správnom čase na správnom mieste, / má a prinesie zmysel.
Každý jeden deň, ktorý obetuješ v kolobehu všednosti svojej rodine a zdá sa ti, že je to vyčerpávajúci stereotyp, ktorý iba pýta a nič nedáva, má a bude mať zmysel.
Každý pokus o spravodlivosť má a bude mať zmysel, aj keď sa niekedy všetko javí vopred prehraté, stratené a nereálne.
Je možné, že si zastal a pochybuješ len preto, že Ti nemá kto povedať, aký si vzácny a dôležitý – pre Boha i pre človeka.
POĎ, počúvaj: milosť Božia Ti v celkom malých znameniach, slovách a gestách dáva poznať, že si tu chcený, vítaný a milovaný. Nemusíš súťažiť o priazeň.
Máš Božiu milosť – v malom Dieťati sa zjavila aj pre Teba. Ak ju prijmeš, budú ju cítiť Tvoji najbližší. A Ty sám pri všetkých kolíziách a neistote budeš vedieť, že si v rukách mocného Boha, ktorý sa pre Teba rozhodol, ktorý Ťa tu chcel mať.
Jeho láska Ti vo všetkých okolnostiach pôjde v ústrety. Neuhne pred bolesťou, ani vinou. Aj v nej si ťa bude chrániť a presviedčať, aby si sa nebál.
Jeho láska všetko znáša, všetkému verí a všetko pretrpí – aj Tvoje hranice, Tvoje napätia.
Vnesie Ti do duše pokoj, aby si si na význam toho, čo dnes je, čo tvoríš a seješ, dokázal počkať.
Dá ti nadšenie, ktoré nežije z toho, čo vidí, ale z viery a nádeje, že spolupracuje na Božom diele. A to má vždy zmysel.
Tento pokoj je dokladom prijatej milosti. JE výbornou alternatívou neustálemu stresu, v ktorom sa strácaš v konkurencii a denných porážkach.
Božia milosť ostáva vianočnou ponukou. Je na tebe, či po nej siahneš. Rozhodni sa. Vykroč z tmy do svetla. Boh sa stal človekom. Prišiel Ťa osobne pozvať, aby si objavil nádej, zmysel a cieľ života v tom, že si Boží.
Nebo je otvorené - pre teba a pre mňa. Vstúpme doň.
Amen.
Bože náš,
počuješ? Vidíš nás?
Poď bližšie a hovor s nami - tak, aby sme Ti rozumeli.
Poď a hovor, aby sme rozumeli samým sebe a jedni druhým.
Tvoja milosť nás priťahuje a zároveň ľaká, povedz, že sa nemusíme báť,
že si INÝ ako človek, ktorý nás arogantnou mocou tlačí k múru a učí poslúchať.
Bože, zmiluj sa, ak sme zranení, roztrpčení..
Pomôž nám, ak nás mätie neistota, že prídeme o prácu, postavenie, domov a blízkeho človeka..
Chráň nás, Bože, od istoty, v ktorej si fandíme, že nám vystačí naše bohatstvo, naša zbožnosť, náš výkon a naša sila.
Nauč nás prosiť a rásť vo viere, očakávaní, že prídeš nielen v malom dieťati s milosťou, ale aj v sláve a moci a až vtedy vyjde najavo, čo je dnes / ešte skryté.
Pomôž nám Pane, čakať na tento čas, nauč nás objavovať Tvoje vstupy do našich životov, aby sme vydržali bdieť, dokázali Ti veriť.
Prosíme o dôveru v Tvoju pomoc vo veľkých a malých veciach, dôležitých i menej dôležitých rozhodnutiach, krízach i nadšení, zdraví i v chorobe.
Buď, Pane s nami, požehnaj tento čas, dary Tvojho Ducha, aby sme z nich mali úžitok nielen v dňoch pripravenej pohody, ale v čase, ktorý si určil na to, aby Tvoja milosť v nás našla cestu medzi ľudí, ku ktorým si nás poslal.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
