V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Štedrý večer, Ján 3, 16

Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. (Ján 3, 16)

V básni „Milým Vianociam“ napísal Svetozár Hurban Vajanský tieto slová: „A vždy ste svieže, vždy ste nové, i staré srdce tíško mladne, veď rozpomienka mocne zove až v detstva nášho chvíle ladné ... Tak mnohé v svete zunuje sa, ľud novoty len búrno žiada: vám v ústrety však ticho plesá a staré zvyky srdcom hľadá.“
Básnikovi dáme za pravdu. Mení sa tvár sveta, mení sa v nejednej veci aj tvár Vianoc, ale ich kúzlo predsa trvá, zostáva. Jeden pevný bod uprostred neprestajných zmien. Jeden bod identity, keď sa vedomie vlastnej identity vytráca. Jedna trvalá hodnota, keď sa spochybňujú mnohé hodnoty osvedčené stáročiami. Jedno spojivo s predošlými generáciami, keď sa vzdávame mnohého z toho, čo našim predkom bolo drahé a vzácne.
Štedrý večer a celé vianočné sviatky majú niekoľko, stránok, ktoré oddávna patria k vianočnej atmosfére. Štedrý večer je sviatok rodiny, keď sa každý, kto len môže, usiluje byť doma, v kruhu svojich najbližších. Sviatok, keď sa rodinné spojivá pociťujú a prežívajú mimoriadne silno. Je to sviatok darčekov, keď si navzájom pripravujeme prekvapenie, poväčšine príjemné. Je to sviatok detí, lebo nikto sa nedokáže radovať tak spontánne, nepokrytecky ako práve deti. Ak chceme vidieť, prežiť niečo pekné a čisté v tomto pokryteckom svete, pozerajme chvíľu na rozradostenú, natešenú tvár malého dieťaťa. Vianoce sú sviatky svetla, vianočných kolied, vianočných piesní, aj pradávnych vianočných zvykov. K tomu všetkému pristupuje niečo nedefinovateľné, čo vytvára vianočnú náladu, atmosféru. Toto všetko môžeme a mali by sme prežívať vo vzájomnej láske, náklonnosti, ľudskosti. Sme šťastní a mali by sme byť Pánu Bohu vďační za každé nové Vianoce, ktoré môžeme tráviť v takejto pohode, aj za tieto, do ktorých práve vstupujeme.
Uvedomujeme si zároveň, že podstata Vianoc je hlbšie než všetko toto. Všetky uvedené a mnohé ďalšie charakteristické znaky Vianoc získavajú svoju opravdivé bohatstvo až vtedy, keď sú preniknuté tým podstatným. O tomto podstatnom chceme dnes hovoriť. To podstatné a rozhodujúce, to je to dieťa v betlehemských jasličkách. Narodil sa v maštali, v chudobe, už ako maličkého ohrozoval ho krutý kráľ Herodes. Ale Ježiš bol zachránený, a keď vyrástol, zasiahol do dejín. Zasiahol takým závažným spôsobom, že jeho vstup do sveta sa stal východiskovým bodom nášho letopočtu. Keď píšeme alebo čítame dátum, a v ňom rok 2005, 2006 a podobne, mali by sme si uvedomiť: Betlehemské dieťa, Ježiš Kristus, je východiskom nášho letopočtu, je stredobodom času, je stredobodom dejín. Ako k tomu došlo? Čím si to vysvetliť? K odpovedi sa priblížime, ak budeme v evanjeliách sledovať tému: Kto to vtedy vlastne vstúpil do svete? Čo priniesol? Čo dnes prináša? Môžeme uviesť len časť bohatej odpovede evanjelií.
Do akého sveta vstúpil Ten, na príchod ktorého dnes myslíme? Vstúpil do sveta, v ktorom sa našli aj prejavy dobra, v ktorom však bolo veľmi mnoho zla. Aj dnes, keď pozerá na náš svet, nachádza v ňom aj prejavy dobra, lásky, spravodlivosti, pravdy – a v tom vidíme ovocie, dôsledky jeho pôsobenia, ale nachádza aj veľmi mnoho zla.
Keď uprostred zlého sveta nachádzal prejavy čistej lásky, radoval sa z nich a takých ľudí označil za šťastných. Vyjadruje to vo svojich blahoslavenstvách v Kázni na vrchu. Aj dnes má zo všetkých takýchto ľudí radosť. Sú to ľudia, ktorí vedome alebo neuvedomene nasledujú veľký príklad jeho života a riadia sa jeho učením. V ľudských srdciach a konaní sa naozaj nachádzajú aj prejavy dobra, lásky, spravodlivosti. On to dobre vidí a mali by sme sa naučiť objavovať a vidieť to aj my. Z médií sa dozvedáme predovšetkým o tom, čo je zlé, zločinecké, nízke, primitívne. Dobro nepôsobí ani zďaleka tak senzačne. A predsa práve tie prejavy dobra sú svetlé body a znamenia nádeje. Pripomeňme si aspoň niečo z toho, z čoho má radosť Ježiš Kristus, ktorý vstúpil do sveta v betlehemskom dieťati. Sú to manželstvá a rodiny, ktoré nielen dnes, ale po celý rok žijú v pokoji, porozumení, harmónii. Rodiny, ktoré sú pre všetkých, čo v nich žijú, opravdivým domovom, plným pochopenia, úsmevov, lásky. Ľudia, ktorí každodenne prekonávajú svoje sebectvo a pomáhajú druhým. Tí, ktorí sa trpezlivo starajú o imobilných a iných ťažko chorých. Rodičia, ktorí sa s láskou venujú svojim postihnutým deťom. Ľudia, ktorí sa snažia aspoň čiastočne nahradiť rodičov nešťastným deťom. Ľudia, ktorí do nepokojných vzťahov vnášajú pokoj. Tí, ktorí sa nepomstia, ale vedia sa dopracovať k odpusteniu, hoci to nie je ľahké. Tí, čo sa nedajú deformovať ani krivdami, im spôsobenými, ale ostávajú napriek všetkému samými sebou. Takíto ľudia sú podľa jeho slov soľou zeme a svetlom sveta. Aj v tomto našom sviatočnom spoločenstve pozerá na nás a hodnotí. Pod tlakom jeho skúmavého pohľadu by sme si mali odpovedať na otázku: Patrím aj ja medzi tých, ktorí Spasiteľovi spôsobujú radosť? Za všetko pekné, pozitívne, čo v sebe objavíme, by sme s plnou pokorou mali Pánu Bohu poďakovať. Ale určite nájdeme v sebe aj dosť dôvodov na otázku: Čo sa v mojom živote a správaní musí zmeniť, aby Spasiteľ mohol mať zo mňa radosť?
To dobro, ktoré okolo seba a v sebe objavíme, nám nesmie zatvoriť oči pred skutočnosťou, že vo svete, do ktorého vstúpil Ježiš Kristus, bolo a stále je mnoho zla. Náš svet nebol a nie je taký, aký má byť podľa Božej normy. Toto konštatovanie by každý vedel rozviesť do mnohých smutných, tragických podrobností. Je to svet, v ktorom je veľmi mnoho prejavov sebectva, egoizmu, egocentrizmu, pýchy, arogancie, ľahostajnosti, bezohľadnosti, klamstva, podvodu, nevery, pomstychtivosti, cynizmu, pretvárky, pokrytectva, násilia, barbarstva, brutality, teroru ... Človek žasne, koľko slov bolo potrebné vytvoriť na opísanie nenormálnych javov, nenormálnej skutočnosti. Za každým z týchto slov sa skrýva rozsiahly svet zla. Žijeme v takomto nenormálnom svete. Sme zároveň obeťami, ale aj spolutvorcami tohto nenormálneho sveta. Do tohto nenormálneho sveta vstúpil ako jediná plne normálna bytosť Ježiš Kristus.
Vstúpil ako absolútne čistý od všetkých tých negatívnych, zhubných vecí, ktoré sme vyrátali. Vstúpil ako plný tvorivej, zachraňujúcej lásky, milosrdenstva, pochopenia. Vyjadril to svojím čistým učením a čistým aktívnym, tvorivým životom. Neodvracal sa od trpiacich, ale pomáhal im. Pomáhal im tak, že cítili jeho plnú účasť na problémoch, ktoré ich ťažili. Vedel sa vžiť do vonkajšieho a vnútorného rozpoloženia tých, na ktorých sa neusmievalo slnko šťastia, a prinášal im pomoc. Nevyriekol definitívne odsúdenie nad ľuďmi, ktorí si pokazili život vlastnými zlými činmi ;ale pomáhal im k novému začiatku tým, že im priniesol odpustenie ;a dal im najavo, že ráta s nimi vážne ako s ľudskými bytosťami a s Božími deťmi. Uprostred nenormálneho sveta, nenormálnych ľudí je on, a to rovnako dnes ako vtedy, vrcholným vzorom normálneho, podľa Božej normy žijúceho ľudského bytia. Kto svätí Vianoce, kto si pripomína jeho vstup do sveta, mal by si uvedomiť, že Spasiteľ aj jeho pozýva a vyzýva k takémuto v plnom zmysle normálnemu životu.
K zmene života volá ľudí nielen tichým, nenápadným hlasom hoci aj toto umenie ovláda a používa ho, kde to pokladá za vhodné. K zmene života vyzýva aj svojím hnevom, prísnym, hrozným, svätým. Hnevom, ktorým chce otriasť spiace svedomia. Lebo sú ľudia, ktorých svedomie sa tak ľahko neprebudí. A Ježiš ich chcel a rovnako dnes chce rozhodne prebudiť. Evanjeliá hovoria jasnou rečou aj o jeho hneve. Ani atmosféra Štedrého večera nás neoslobodzuje od povinnosti vidieť aj túto jeho tvár. Lebo hľadáme čím plnšiu odpoveď na otázku: Kto vlastne vstúpil do sveta, keď sa dieťa Ježiš narodilo v Betleheme?
Bol rozhnevaný pri viacerých príležitostiach. Rozhnevaný bol, keď vyháňal z nádvoria jeruzalemského chrámu kupcov a peňazomencov. Rembrandt ho na obraze „Vyhnanie peňazomencov z chrámu“ zobrazil s takou rozhnevanou tvárou a korbáčom v ruke, že človeku behá mráz po chrbte. Ten umelec správne pochopil Kristov hrozný svätý hnev. Hrozne sa hneval na tých, ktorí ešte aj náboženstvo dokázali zneužiť na vlastný hmotný prospech, lebo o to šlo pri tom obchode a výmene peňazí na nádvorí jeruzalemského chrámu. Rovnako sa hnevá na tých, ktorí sa v priebehu dejín kresťanstva dopúšťali a dopúšťajú tohto ohavného hriechu.
Rozhnevaný bol, keď vládcu Herodesa Antipasa nazval „líškou“ – v evanjeliách to máme takto zapísané. Rozhnevaný bol, keď hovoril o ľuďoch vo vládnom postavení, že utláčajú ľud a svoje postavenie, v ktorom by sa mali starať o zverený im ľud využívajú na svoj vlastný prospech.
Rozhnevaný bol, keď rozprával podobenstvo o úspešnom bohatom gazdovi, ktorý si k svojim úspechom blahoželal slovami: „Duša moja, máš dosť všetkého na mnoho rokov, jedz, pi, veseľ sa.“ Svoj hnev v tomto prípade vyjadril Ježiš slovom „Blázon“. Akoby mu bol chcel povedať: Ty si teda riadne obmedzený blázon, veď tejto noci zomrieš a ty s tým vôbec nerátaš, a nič z toho, čo si nahromadil, si nebudeš môcť vziať so sebou.
Hneval sa na tých, ktorí arogantne sledovali a sledujú svoje záujmy bez ohľadu na to, že v ich stopách je plač, slzy, utrpenie. Boží hnev sa prejavuje v tom, že na takto dosiahnutých cieľoch nebude požehnanie. Hneval a hnevá sa na tých, ktorí maskou zbožnosti zakrývali a zakrývajú svoje skutočné zlé úmysly. Hneval sa na tých, ktorí sa predvádzali so svojou zbožnosťou a pritom videl, že sú duchovne prázdni. K tejto téme si stačí pozorne prečítať Matúša 23.
Hnevá sa na tých, ktorí pre chvíľkovú rozkoš rozbíjajú manželstvá – svoje alebo cudzie – a deťom berú domov. Hnevá sa na tých, ktorí spôsobujú deťom akékoľvek krivdy. Hnevá sa na tých, ktorí privedú dieťa na svet a potom sa oň nestarajú. Hnevá sa na tých, ktorí deti zvádzajú na zlé cesty, keď im ukazujú zlé, primitívne, deštruktívne, zločinecké vzorce správania – v časopisoch, televízii a podobne.
Pri pozornom čítaní evanjelií objavíme mnoho ďalších vecí, ktoré i dnes vyvolávajú jeho hnev. Ako budeme reagovať na slová o jeho hneve? Užitočná reakcia na slová o jeho hneve spočíva v tom, že si položíme otázku: Na čo všetko v mojom živote sa Spasiteľ hnevá? K akým zmenám ma svojím hnevom chce priviesť? Lebo aj jeho hnev je skrytým prejavom jeho lásky, jeho záujmu o nás.
Vstup Ježiša Krista do sveta je prejavom Božej lásky v zmysle Sumy evanjelia: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v neho.“ Božia láska nie je slabošská a sentimentálna, ale múdra a tvorivá. Až keď toto pochopíme a Božej múdrej, tvorivej, vychovávajúcej láske dovolíme, aby sa uplatnila v našom živote – až vtedy budú naše Vianoce opravdivé. Takéto Vianoce prajem sebe i vám všetkým, bratia a sestry.
Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.