4. adventná nedeľa, Filipským 4, 4 - 7
Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa! Vaša dobrotivosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán blízko! O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi. (Filipským 4, 4 - 7)
Ak chceme naplno pochopiť tento text a jeho dosah pre nás, musíme si uvedomiť a mať stále na pamäti, za akých okolností bol napísaný. List Filipským, z ktorého je text vzatý, napísal apoštol vo väzení. Dozvedáme sa o tom z prvej kapitoly, kde apoštol zároveň píše, že zatiaľ nevie, ako sa jeho proces skončí. Ráta aj s tým, že by mohol byť odsúdený na smrť. Skúsme sa vžiť do vnútorného rozpoloženia človeka, ktorý je vo väzení a ráta s možnosťou popravy v krátkom čase. Každý uzná, že je to pre človeka veľmi ťažká, vysoko stresová situácia. Napriek tomu pri vnímavom čítaní celého listu dýcha z neho na nás plná sústredenosť a pokojná atmosféra. Aj v prečítaných slovách cítiť pokoj, radosť, dôveru v Boha. Náš text obsahuje teda nie lacné a frázovité napomínanie a povzbudzovanie, ale niečo, čo bolo odskúšané v jednom osobnom živote a čo sa osvedčilo vo veľmi ťažkých životných okolnostiach. Preto môžeme a máme brať toto posolstvo veľmi vážne.
Z tejto vysoko stresujúce situácie zaznieva k nám povzbudenie: „Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa!“ Je to niečo, čo je v úplnom protiklade s bežným očakávaním. Tu máme do činenia s jedným z prekvapení, z paradoxov, ktorých je celá Nová zmluva plná. Už zvedavosť nás núti položiť si otázku: Ako je to možné? Ešte závažnejšia než zvedavosť je iná otázka: Je to možné aj pre mňa? Aj ja môžem byť naplnený radosťou v každej, v akejkoľvek, aj v tej najťažšej, stresujúcej, zraňujúcej situácii? Citované slová sú formulované absolútnym, bezvýnimočným spôsobom. Dôrazné slovo „vždy“ – „Radujte sa vždy“ a zopakovanie výzvy „Opakujem: radujte sa!“ chce povedať, že neexistuje nijaká taká situácia, v ktorej by sa človek nemohol dopracovať, v ktorej by človek nemohol prijať takúto radosť.
Je jasné, že tu nemôže ísť o radosť bežného, každodenného typu. Radosť bežného typu má človek, keď sa mu prihodí niečo príjemné: keď dostane darček, ako teraz cez sviatky, keď zaznamená úspech: v škole, na pracovisku, keď sa mu podarí uskutočniť nejaké dôležité podujatie. Aj za tieto typy radosti ďakujeme Pánu Bohu – ak ich dosahujeme dovolenými prostriedkami, ak sa k nim dostávame nie za cenu sĺz, podvádzania, zraňovania iných ľudí. Ale i ak ide o čistú radosť z takýchto vecí, tak je predsa jasné, že v apoštolových slovách sa nehovorí o tomto type radosti.
Veď v stresujúcich, krízových situáciách sú nám takéto radosti často vzdialené. A i keď sa objavia a vnesú trocha svetla do nášho utrpenia, tak ony ani zďaleka nestačia vyvážiť ťarchu bremena, ktoré nás prikvačilo. A tak ešte stále nemáme odpoveď na otázku: Aká je to radosť, ktorá mi pomôže zvládnuť ťažké, ba aj to najťažšie bremeno?
Tajomstvo tejto radosti je skryté v uvedenej charakteristike tejto radosti. Táto charakteristika je vyjadrená slovami: „v Pánovi“: „Radujte sa v Pánovi!“ a v slovách: „Pán blízko“. V týchto slovách je zakódované – počítačovou rečou by sme povedali: „skomprimované“, „zazipované“ – úžasné posolstvo, a nám ho treba rozbaliť.
Kto je ten Pán, o ktorom sa tu hovorí? Je to Ježiš Kristus, ktorý vstúpil do nášho nenormálneho, deformovaného sveta a ukázal nám, ako sa dá a má normálne, pekne žiť. Ten Pán, ktorý cítil milosrdenstvo s trpiacimi a pomáhal im. Ten Pán, ktorý – podobne ako my – znášal bolesti, ťažkosti, utrpenie, zármutok – a ktorý nám ukázal, ako sa to všetko dá vnútorne zvládnuť dôverou v nebeského Otca. Ten Pán, ktorý nám preukázal najvyššiu možnú lásku, keď vzal na seba následky našich hriechov, aby nám pomohol k novému životu. Ten Pán, ktorý umrel násilnou, veľmi bolestnou smrťou, potom bol vzkriesený k novému životu, vstúpil do svojej nebeskej slávy, ale sľúbil, že svojou neviditeľnou prítomnosťou bude stále pri nás. On nám ako cieľ nášho života predstavil večný život v nebeskom svete. Toto všetko, ako aj ostatné dôležité veci, ktoré sú o ňom povedané v Nove zmluve, musíme stále mať na pamäti, ak chceme pochopiť, precítiť a prežiť, čo to znamená radovať sa v Pánovi.
O tomto Pánovi je tu povedané, že On je blízko. On je vždy blízko pri nás, a to nezávisle od toho, či o tom vieme alebo nie. Pre nás je veľmi dôležité, aby sme o tom vedeli, aby sme si to stále uvedomovali, nie iba vo sviatočných chvíľach nadšenia, nie iba pri Večeri Pánovej, ktorá je sviatosťou Kristovej blízkosti, ale aby sme o tom vedeli a s tým rátali stále, a to práve aj v ťažkých, stresových situáciách.
V ťažkej situácii sa človek často cíti osamelý. Ak má okolo seba blízkych ľudí, ktorí sa oňho starajú, s ním trpia, potešujú ho, je to preňho veľké šťastie, za ktoré by mal byť Pánu Bohu a tým svojim blízkym obzvlášť vďačný. Lenže aj popri tejto starostlivosti a láske má chvíle, keď si uvedomuje svoju osamelosť, pretože predovšetkým on, postihnutý, znáša bremeno svojho utrpenia. V takých chvíľach ostro prežívaného pocitu osamelosti túži po niekom, kto by mu v absolútnom zmysle pomohol prekonať osamelosť. Ak sa vo chvíľach takejto túžby a hľadania, a to predovšetkým modlitebnej túžby a modlitebného hľadania, rozvinie pred jeho duchovným zrakom celé bohatstvo toho, čo vyjadrujú slová „Pán blízko“, keď to vztiahne na seba a pocíti na sebe milosrdné oči láskavého Krista, ktorý vie všetko a rozumie všetko, vtedy sa taký človek cíti hlboko pochopený. Môže si povedať: Je tu niekto, kto vie o mne všetko, kto pozná do posledných podrobností moju situáciu, vie o mojom bremene, pozná moju bolesť, veď sám prechádzal cez hroznú bolesť, aj cez osamelosť. Kto o všetkom tomto nielen vie, ale celou bytosťou to aj prežije, pre toho sa to stáva veľkou vnútornou udalosťou. Vtedy je pocit tiesnivej osamelosti prekonaný neopísateľným zážitkom blízkosti Ježiša Krista a spoločenstva s ním. Človek až vtedy na základe vlastnej skúsenosti pochopí, čo mal na mysli apoštol, keď napísal: „Žijem už nie je, ale žije vo mne Kristus.“ Vtedy sa človeka zmocní – aj uprostred utrpenia – pocit radosti, prekvapivej radosti, paradoxnej radosti, akú nám nemôžu poskytnúť nijaké hodnoty tohto sveta, ale jedine Pán Ježiš Kristus. Vtedy pochopíme, čo znamenajú slová: „Radujte sa v Pánovi!“. Vtedy pochopíme, že je možné radovať sa vždy, aj vtedy, keď podľa bežného uvažovania niet na radosť ani najmenší dôvod.
Naznačili sme – a treba to osobitne zdôrazniť – že pri hľadaní tejto radosti nadzemského pôvodu osobitné miesto prislúcha modlitbe. To má na mysli apoštol, keď v našom texte píše: „O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách.“ Keď prídu ťažkosti a utrpenie do života, človek robí, pravdaže, všetky možné opatrenia a hľadá pomoc, kde sa len dá. Ale ako často sa stáva, že sa podarí odstrániť len časť utrpenia a že neraz veľká časť zostáva! Vtedy sa nás zmocňujú myšlienky utrápenosti, ustarostenosti. Okrem samotného utrpenia sa aj takéto myšlienky, obavy smerujúce do budúcnosti, stávajú bremenom. Citovaná veta je mienená ako pomoc práve v takomto položení. Najťažšie je, ak musí byť človek sám so svojimi utrápenými myšlienkami. Bývajú aj také veci a problémy, s ktorými sa nemôžeme nikomu zveriť. Ak môžeme niekomu porozprávať o svojich obavách, aspoň trochu sa nám uľaví. Ak môžeme o svojich starostiach porozprávať niekomu, kto je v danej veci v nejakom zmysle kompetentný, pocítime väčšiu úľavu. Modlitba je jedinečná možnosť okrem iného v tom zmysle, že v nej môžeme o svojich ťažkostiach, obavách, starostiach porozprávať Pánu Bohu, ktorý je absolútne kompetentný. Ako keď sa dieťa so svojimi starosťami úplne zdôverí dobrej mame alebo otcovi. Pánu Bohu pri takom modlitebnom zdôverení nebudeme predpisovať, čo má urobiť. Veľkou vecou je uvedomiť si, že teraz On o tom už vie. V Prvom liste Petrovom je takáto veta: „Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará.“ To znamená, že v modlitbe prenášame to svoje bremeno zo svojich pliec – symbolicky povedané – na Božie plecia. Pán Boh je nekonečne múdry, nekonečne mocný a vie najlepšie, čo s tým robiť. Takže keď urobíme všetko, čo je v našich možnostiach a silách a keď v modlitbe preložíme svoje ustarostené myšlienky na Pána Boha, môžeme s napätím očakávať, čo On s tým urobí. Ak On uzná za vhodné, môže nám poskytnúť priamu pomoc v našom trápení. Alebo priebeh zdanlivo každodenných udalostí upraví tak, že ony vnesú do našej situácie niečo nové. Alebo nám daruje nový pohľad na naše trápenie, a tak nám ho pomôže vnútorne zvládnuť. Toto je modlitebná cesta k prekvapivej, paradoxnej radosti, ktorá pochádza nie z tohto sveta, ale od Pána Boha. Apoštolova veta o radosti je formulovaná ako príkaz: „Radujte sa!“ Niekto môže namietnuť: Ale či možno radosť prikázať? Veď radosť buď je alebo nie je. Lenže apoštol tu – ako sme videli – ukazuje cestu k tejto prekvapivej radosti. A vtedy je na mieste už aj príkaz, naliehavé odporúčanie.
Text sa končí slovami, ktoré často počujeme ako apoštolské požehnanie po kázni: „A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“ O Božom pokoji by bolo treba povedať osobitnú kázeň. My si v súvislosti dnešnej úvahy o prečítanom texte chceme uvedomiť aspoň toto: Cez stále vedomie Pánovej blízkosti, cez modlitebnú cestu k prekvapivej radosti sa dostávame k tomu, že sme schopní prijať Boží pokoj. Tento Boží pokoj bude chrániť naše srdcia a mysle. Boží pokoj je taký čistý a mocný, že odstráni z našich sŕdc všetko nízke a nečisté, ďalej: že nás oslobodí od utrápenosti a bude kontrolovať a cenzurovať všetko, čo sa chce vtlačiť a vtisnúť do nášho myšlienkového a citového sveta. Tento pokoj je tu predstavený ako hodnota, ktorá prevyšuje aj to, čo je v tomto svete najcennejšie.
Radosť, ktorá pochádza od Boha, pokoj, ktorý pochádza od Boha – to sú hodnoty Božieho kráľovstva, ktoré sa v plnej miere uskutoční vo večnosti. Ale už tu sú nám ponúknuté. Túto ponuku sme dnes počuli práve v prečítanom texte. Na plne realizované kráľovstvo Božie vo večnosti nás upozorňujú slová, ktorým sme už venovali pozornosť: „Pán blízko“. Lebo ich význam je nielen miestny, ale aj časový. Príchod Pánov je časovo blízko. Stretnutie s Pánom je časovo blízko. Keď príde koniec nášho života, stretneme sa s Pánom. Aj v tomto zmysle by sme mali nosiť v sebe myšlienku „Pán blízko“. Stály pohľad do večnosti, stály pohľad na cieľ, očakávanie cieľa – to je stály zdroj radosti, ktorú vo všetkých, ale najmä tých ťažkých, stresových situáciách života tak naliehavo potrebujeme. Prijmeme túto veľkú ponuku?
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
