3. adventná nedeľa, Lukáš 3, 7 - 20
I hovoril (Ján Krstiteľ) zástupom, ktoré vychádzali k nemu, aby sa mu dali pokrstiť: · Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? · Vydávajte preto ovocie hodné pokánia, a ani sa len nepokúste hovoriť si: Máme otca Abraháma! · Lebo vravím vám, že Boh aj z týchto kameňov môže vzbudiť Abrahámovi deti. · Ale už aj sekera je priložená na korene stromov, a každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. · I spytovali sa ho zástupy: Čo teda robiť? · Odpovedal im: Kto má dve košele, nech dá tomu, kto nemá; a kto má pokrm, nech urobí podobne. · Prišli aj colníci, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: Majstre, čo robiť? · Odpovedal im: Nevyberajte viac, ako vám prikázali. · Spýtali sa ho aj vojaci: A čo my máme robiť? · Odpovedal im: Nikoho nevydierajte, ani neudávajte, ale pristávajte na svojom žolde. · Keď ľud očakával a všetci si mysleli v srdci o Jánovi, či ozaj nie je Kristus, · odpovedal Ján všetkým: Ja vás zaiste krstím vodou, ale ide mocnejší ako ja; nie som hoden rozviazať Mu remienky na obuvi; · On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom; · v Jeho ruke je vejačka, vyčistí si humno a pšenicu zhromaždí do obilnice, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni. · Aj mnohé iné napomenutia dával ľudu a zvestoval mu evanjelium. · Tetrarcha Herodes však, · ktorého (Ján) pokarhal pre bratovu manželku Herodiadu a pre všetko zlé, čo Herodes popáchal, · dovŕšil všetko aj tým, že zavrel Jána do žalára. (Lukáš 3, 7 - 20)
V tretiu adventnú nedeľu venujeme spravidla pozornosť veľkej postave, ktorá stojí na rozhraní Starej zmluvy a Novej zmluvy, Jánovi Krstiteľovi. · V súlade so starozmluvným proroctvom hovoríme o ňom, že on je pripravovateľom cesty Spasiteľovi. · V evanjeliách sa citujú slová z knihy Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky.“ · Prípravou cesty Mesiášovi zohral historickú rolu nielen vo svojej dobe, v prvom storočí, · ale jeho zvesť pripravuje ľudské srdcia na prijatie Ježiša Krista aj dnes, a tak je adresovaná aj nám.
· Predstavme si, že stojíme medzi davom, ktorý prišiel počúvať Jána Krstiteľa. · Hovorí k nám muž, ktorý sa stal pustovníkom, · ktorý odišiel do samoty, · ktorý sa vzdal všetkých takzvaných radostí života, · ktorý si z časných hodnôt vzal len to, čo bolo najnevyhnutnejšie. · Je to prísny muž. Veľmi prísny k sebe, prísny k druhým. · Taký nenáročný je preto, aby aj svojím vonkajším výzorom, svojím spôsobom života zdôraznil kázeň pokánia, ktorou ľuďom siahal do svedomia.
· Jeho kázeň je kázňou o súde. · Hovorí v nej, že každý z nás má pred sebou stretnutie s večným, vševedúcim Sudcom. · So Sudcom, ktorý vie všetko o našom živote, ktorý nás dokonale pozná, pred ktorým nič nezatajíme.
· Tomuto stretnutiu sa nikto nevyhne. · Tohto Sudcu nikto nepodplatí. · Nikto ho neoklame maskou a pretvárkou. · Spoločenské postavenie, styky, vplyv a moc uňho nič nezavážia. · Vznešený a čistokrvný pôvod tu nič nepomôže. · Krstiteľ upozorňuje, že by bolo márne a zbytočné hovoriť: „Máme otca Abraháma“. · Sudca sa na to nepýta. · Sudca pravdivo zhodnotí život a konanie každého človeka a z toho hodnotenia odvodí dôsledky pre jeho ďalší údel.
· Sudca si prezerá ľudí ako záhradník svoje stromy, · ako gazda svoju pšenicu. · Na stromoch hľadá dobré ovocie, na humne hľadá čisté zrno. · Ak nájde strom prázdny, alebo s planým ovocím, · ak namiesto pšenice nájde iba plevy, · musí začať smutnú kapitolu súdu. · Ľuďom bez ovocia dobrého života, dobrého konania a správania, · ľuďom ľahkým ako plevy musí povedať: · Ste vreteničie plemä. · Musí vziať sekeru a suché stromy vyťať a hodiť na oheň. · Musí vziať vejačku, zhromaždiť plevy a spáliť ich v neuhasiteľnom ohni. · Vtedy sa zo súdu stane veľkolepé a strašné konanie Božieho hnevu. · Preto nazýva Krstiteľ posledný súd „budúcim hnevom“.
· Kázeň o súde a mravnej obnove berie Krstiteľ smrteľne vážne. · Najlepšie to vidno z toho, že túto kázeň prednáša nie iba slabým tohto sveta, ale aj mocným tohto sveta. · Ide k mocnárovi Herodesovi Antipasovi, zaťaženému bremenom hriechov a vín a všetky mu ich vyčíta a povie, že ho za ne čaká súd. · Neohliada sa na to, že toto nekompromisné zvestovanie kritickej pravdy ho bude stáť život. · Pravda, ktorú spoznal, · pravda, ktorú povedať pokladal za svoju povinnosť, · sa prediera na povrch s takou silou, že sa jej do cesty nemôže účinne postaviť nijaká prekážka. · Krstiteľ bol človek, ktorý vlastným životom ručil za to, že jeho hrozná kázeň o súde nie je vymyslené strašidlo, ale najskutočnejšia pravda.
· V srdciach zástupu táto hrozná kázeň o súde našla ozvenu. · Reč o súde vztiahli na seba, uverili jej. · Pochopili: Sme stratení. · Potrebné je, aby sme aj my dnes tejto kázní uverili. · Treba, aby sme si aj my povedali: My sme tie stromy, ku koreňom ktorých je priložená sekera. · My sme tie plevy, ktorým mnoho nechýba, aby boli spálené. · Možno sme sa nazdávali, že pred Pánom Bohom je to s nami lepšie, priaznivejšie. · Kázeň Jána Krstiteľa nás vyvádza z tohto omylu. · Domnievať sa, že je to s nami dobre, môžeme len dovtedy, kým sa meriame a hodnotíme svojimi vlastnými meradlami. · Práve tak to často robíme. · Ale keď Ján Krstiteľ prikladá na nás Božie meradlá, musí vysloviť svoju hroznú kázeň o súde. · Ak chceme mať z tejto Krstiteľov kázne úžitok, musíme dovoliť, aby nám srdcia prenikol Krstiteľov hlas, musíme si dať povedať pravdu o sebe.
· Vtedy zbadáme, že sme v koncoch so svojím rozumom i svojimi silami. · Vtedy nám neostane miesto pre nič iné, len pre tú otázku, ktorá sa ozýva v našom texte · a ktorá je volaním o pomoc. · Čo máme robiť? · Tak sa pýtali ľudia z toho davu. · Tak sa pýtali vyberači daní. · Tak sa pýtali vojaci. · Tak sa spolu s nimi musíme pýtať aj my: Čo máme robiť?
· Odpoveď, ktorú dostali ľudia v Krstiteľovej dobe, je zároveň odpoveďou pre nás. · Z nej sa dozvedáme, aké ovocie to hľadá Sudca - záhradník na svojich stromoch. · Z nej sa možno poučiť, čo je to tá pšenica, · poučiť sa, čo dáva životu plnosť a cenu. · „Kto má dve košele, nech dá tomu, čo nemá, kto má pokrm, nech urobí podobne. · Čo sa tu od nás žiada? · Žiada sa, aby nám druhí ľudia neboli ľahostajní, · aby sme si všímali ich život, ich ťažkosti a biedu, · aby sme boli ochotní odhaliť aj ich skrytú biedu, s ktorou sa hanbia vyjsť na svetlo, lebo sa boja, že sa im druhí budú vysmievať. · Žiada sa, aby sme im vhodným spôsobom vedeli pomôcť, a to opravdivou, ľudskú dôstojnosť rešpektujúcou pomocou. · To sa tak veľmi podobá Ježišovým slovám z jeho reči o súde: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste urobili. ... Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste neurobili.“ · Takéto ovocie chce sudca na nás rozhodne nájsť.
· Vyberačom daní Ján povedal: „Nevyberajte viac, ako vám prikázali.“ · To bol totiž hriech vtedajších vyberačov daní, že vydierali od ľudí viac, než koľko im bolo predpísané, a ten rozdiel si nechávali pre seba. · Celkom všeobecne môžeme povedať: · Tým, ktorí majú do činenia s verejnými peniazmi, hrozí pokušenie, že sa dajú opantať pohľadom na ne so všetkými neetickými, ba kriminálnymi dôsledkami. · Tak to videl Krstiteľ vo svojej dobe, · tak sa to na mnohých zlých a často otrasných príkladoch dá vidieť v našej dobe. · Výrok večného Sudcu o nich je prísny: · Človek, ktorý sa takých vecí dopúšťa, je ako strom s planým ovocím, je ako plevy, je to ľahký, prázdny človek.
· Potom sa tu spomínajú ľudia, ktorí majú moc. · V texte sa hovorí o vojakoch, · ale do tejto kategórie treba zaradiť aj mnohých iných, ktorí majú moc z titulu svojho postavenia v spoločnosti. · Aj to môže zvádzať človeka k tomu, aby moc, ktorú má k dispozícii zneužíval na svoje sebecké ciele. · Takýchto príkladov je aj dnes mnoho. · Dnes to dostalo dokonca svoje presne pomenovanie: „zneužívanie právomoci verejného činiteľa“. · Krstiteľ upozorňuje, že na Božom súde aj takíto ľudia budú hodnotení ako stromy, ktoré prinášajú plané ovocie, ľudia, ktorí sú takí bezcenní ako plevy.
· Môžeme zhrnúť a povedať: Ten, ktorý je naším Stvoriteľom a Pánom a zároveň naším hodnotiteľom a sudcom, ten hľadá na nás ovocie čistoty a ovocie lásky. · Čistota znamená: odmietnuť všetky pokúšania, · láska znamená: robiť každý deň činy lásky a pomoci. · Ide o lásku, ktorá sa neprestajne prejavuje, ktorá je neprestajne v pohybe.
To všetko sa ľahko povie, ale prinášať neprestajne dobré ovocie, konať skutky, ktoré zodpovedajú Božej vôli, nie je jednoduché. · Lebo ak má narásť dobré ovocie, musí byť najprv strom dobrý, · musí byť najprv naše srdce nové, čisté. · Ale nové srdce si nemôže nikto sám vytvoriť. · Ba nové srdce nemôžu vytvoriť ani hrozby, ktorými tu Ján otriasa svedomie poslucháčov. · Aby vzniklo nové srdce, musí túto obnovu vykonať niekto, kto je silnejší a múdrejší ako človek. · O tomto Silnejšom je v našom texte reč: · „Ide Mocnej-ší, ako som ja ... On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“
· Týmito slovami sa nám dopĺňa obraz Sudcu o jednu mimoriadne dôležitú, podstatnú črtu. · Jeho hlavným a konečným zámerom nie je, aby mohol všetko zničiť. · On nie je šťastný, keď na súde musí vyrieknuť rozsudok záhuby. · Naopak, on chce všetkých zachrániť. · V Evanjeliu podľa Jána čítame o ňom tieto slová: „Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil.“ · On je ten záhradník z Ježišovho podobenstva, ktorý nechce dať vyťať strom hneď, keď neprináša ovocie, ale ho chce najprv ešte okopať, pohnojiť. · Chce teda na ňom pracovať, chce mu dať príležitosť, poskytnúť lehotu k náprave smerom k lepšiemu. · „On bude krstiť Duchom Svätým“ – to znamená: · On bude Duchom Svätým tvoriť nové srdce. · On nové srdce každému ponúka. · Súd prichádza až po takejto ponuke. · Súd prichádza až potom, keď sú vyčerpané možnosti obnovy. · Sudca je zároveň Spasiteľ.
· S Ježišom Kristom bude mať do činenia každý jeden človek. · Ako Spasiteľa ho možno odmietnuť. · Ako Sudcu ho nemožno odmietnuť. · Jeho prvý advent, prvý príchod – keď vstúpil do dejín a keď chce ako Spasiteľ vstúpiť do nášho života – tento prvý advent možno odmietnuť, · a mnohí ho odmietajú. · Ale ten druhý advent, to stretnutie s ním ako hodnotiacim sudcom nemožno odmietnuť. · Už na začiatku sme si zdôraznili, že tomu konečnému hodnoteniu sa nikto nevyhne.
· Nám sa zdá, že dlho neprichádza, ale to na veci nič nemení. · Lebo i ak sa jeho príchodu nedožijeme, · tak predsa najneskôr o niekoľko desaťročí, a možno aj skôr, sa skončí život každého z nás, · a potom bude nasledovať to veľké stretnutie. · Keď príde hodina, ktorú on stanovil, stretneme sa s ním. · Ale dovtedy pre nás stále trvá ten prvý advent, · dovtedy stále trvá veľká ponuka, aby sme dovolili Pánu Ježišovi vstúpiť do nášho života, a to so všetkým, čo nám prináša, so všetkým, čo nám chce dať. · Ponúka odpustenie, ktorým nás chce oslobodiť od balastu našej minulosti, · ponúka svoje učenie a svoj osobný životný príklad, · ponúka Ducha Svätého ako stvoriteľa nového srdca. · Všetkým týmto chce, aby sa naše srdce, naše vnútro stalo celkom novým, · aby sme potom mohli prinášať ovocie zodpovedajúce pokániu, zodpovedajúce veľkej životnej zmene. · Kto v plnom rozsahu prijme jeho prvý advent, ten sa bude môcť tešiť na jeho druhý advent, na definitívne stretnutie s ním. · Toto je veľká ponuka pre nás všetkých.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
