V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

25. nedeľa po svätej Trojici

„Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. Kto verí v Neho, nebude súdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho. A v tom je súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Každý totiž, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo. Ale kto činí pravdu, ide na svetlo, aby jeho skutky boli zjavené, pretože sú v Bohu konané.“ (Ján 3,17-21)

Milí bratia, milé sestry,
podobenstvo o poslednom súde sme dnes počúvali ako evanjelium. Zdá sa nám nelogické nazývať „dobrou zvesťou“ podobenstvá, ktoré sa končia obrazmi o plači a škrípaní zubov.
My, slušní kresťania sa už v zárodku bránime myšlienkam – obrazom, v ktorých by sa naši neprajníci dočkali toho, čo si zaslúžili, o čo si koledovali.
Vyššia kresťanská morálka nás učí opakovať vyznanie, že láska k nepriateľom je pre kresťana kritériom skutočnej pokory. A tak viac či menej statočne prijímame biblický ideál a snažíme sa robiť všetko preto, aby sme sa mu aspoň približovali.
Skutočnosť je však taká, že potichu, aspoň sami v sebe vidíme človeka, ktorý nás uráža, deptá a pomaly, ale isto likviduje znášať svoj trest.
Ako ďaleko majú naše túžby k realite! Tú dilemu niekedy nevládzeme uniesť. Je v nás akýsi inštinkt, ktorý v nás volá vo všetkých poníženiach o pomoc. Akosi sa nám nedá veriť, že nespravodlivo vyliata Ábelova krv volá zo zeme márne, že sa ešte vždy môže tak beztrestne diať toľko nespravodlivosti a násilia.
Prirodzene, musíme mať jasne na zreteli, že Božie myšlienky nie sú naše myšlienky a že aj to naše VNÍMANIE SPRAVODLIVOSTI nie je vždy až také božské.
Pokora a manipulácia majú k sebe veľmi blízko. To prvé je dielo Božie a to druhé produkt ľudskej ješitnosti.
Pokora prijať spáchanú krivdu v mojom živote hraničí s fatalizmom – osudovosťou – ktorá núka veľmi vhodnú živnú pôdu posmievačom a násilníkom.
Všade v okolí stačí potom len spavá ľahostajnosť a katastrofy sú na svete.
* Pre mladého človeka ju úderom, ak musí zažiť, že dostať sa na dobrú školu nie je len vecou slušných vedomostí, ale aj vecou výšky konta svojich rodičov.
* Po ukončení školy sa udalosti môžu vyvinúť veľmi podobne. Povolanie, v ktorom človek, nechce iba zarábať, ale v ktorom by smel nájsť radosť, úročiť, rozvíjať svoje danosti – to je umenie, ktoré veľmi úzko súvisí s náhodou, šťastím, alebo nedefinovateľnými kontaktmi.
* Ani vtedy, ak si človek uplatnenie nájde, sa obozretnosť nekončí. To, či sa udrží, závisí od neustálych investícií času, síl, myšlienok – často na úkor tých najdôležitejších vzťahov. Tie trpia.
* Spory o dedičstvo detí po zosnulých rodičoch tiež prehlušujú clivotu rozlúčky spôsobom, ktorý sa nedá vyjadriť slovami.
* Starší človek musí kalkulovať. Ešte vždy alebo už zas - čo a za čo dostane, keď ostane odkázaný na pomoc iných.
V mene zákona, v mene takzvaného pokoja, v mene demokracie a dokonca aj v mene Božom sa okolo nás konajú veci, ktoré človeku upierajú obyčajnú ľudskú dôstojnosť, presviedčajú, že je mimo. Okresávajú v ňom všetku životaschopnosť, radosť s cieľom uzemniť všetku odvahu a očakávania.
Je ťažké o týchto ťahoch počúvať.
Radšej na to všetko nechceme myslieť, máme z toho strach.
A ten nás zotročuje - až tak, že tieto systémy aj tak nakoniec potichu rešpektujeme. Skúsenosť, že to tak naozaj je, nechceme nadobudnúť sami. Dáme sa poučiť, že to, čo víťazí, nie je pravda, ale skôr moc peňazí. Zmieriť sa s tým sa nám javí bezbolestnejším ako schopnosť brániť sa.
Niet toho, kto by sa odvážil opýtať, či to tak naozaj musí byť. Niet toho, kto by sa opýtal, vôľu ktorého boha takto bezvýhradne rešpektujeme.
1. Ak by bol biblický Boh Bohom dnes všeobecne uznávaných princípov, Kristus bol na zemi celkom zbytočne. Zbytočne čosi učil, zbytočne sa namáhal a zbytočne zomrel, lebo tí, ktorí Ho nasledujú, sa pod hrozby zákonov tohto sveta stavajú bezbranne a celkom dobrovoľne. Z vlastnej vôle, vlastného rozumu a vlastnej sily.
Božie slovo sa však točí okolo Ježiša Krista. Hovorí nám o Božom Synovi, ktorý svet neprišiel odsúdiť, ale spasiť.
Pán Boh sa nádeje a záujmu o ľudí nevzdáva. Do našich temnôt prichádza Boh života. Preniká do nich ako svetlo s posolstvom slobody.
Svetlom sa ľudia vždy nechajú osloviť, nadchnúť. Aj Ježiša hltali zástupy ľudí. Videli v Ňom rozhodcu, ktorý nastolí nový poriadok. Keď však nefungoval vtedy a tak, ako si priali, vzdialili sa. Ospravedlnili. Sklamal.
Ostať s Ježišom až do konca, keď bol ten koniec taký temný, to bolo nad ich sily. Oni predsa išli za svetlom.
Milí bratia a sestry,
ako radi by sme z podmienok, vzťahov tohto sveta vzlietli, oddelili sa. Ak nás niečo nadchne, osloví, hneď a ochotne zabúdame na všetky záťaže, na pozemské súvislosti.
Máme problém pochopiť, že Boh touto zemou nepohŕda. Nezatracuje ju. Neťahá nás z nej do vyššieho sveta. Učí nás to Božie rozsievať na zemi. Má pochopenie pre všetko absurdné, čo tvoríme a vyznávame, no pritom neostáva. On s tým nesúhlasí. A nejde to sem riešiť mečom, ale svetlom lásky a trpezlivosti.
Svetlo prišlo na svet. A prišiel aj čas, keď sa ľudia pýtali: No a čo? Načo nám je vedieť, o Bohu, o hodnotách, o spravodlivosti, ktorej sa v realite nedarí prežiť? Načo ísť, pátrať, skúmať, načo sa nechať fascinovať, keď je tá životnosť svetla taká krátka?
To absurdné je v tomto svete normálne. A to vidieť aj v šere. Na to netreba veľa svetla.
Dôvod, prečo svetlo prichádza, nemá iluzórny, rozprávkový podtext. Boh je väčší pragmatik, ako si myslíme. Jeho genialitu ešte stále podceňujeme. On vie, čo robí - aj prečo a načo.
Obrazy tmy súčasného sveta dobre poznáme. Uprostred nich sa ťažko verí v šancu, že sa z tých zabehaných koľají dá uniknúť.
Božie svetlo je však tu. Nie preto, aby súdilo ľudí v tme, ale aby súdilo tmu samu.
V Ježišovi prichádza Božie svetlo. Prichádza hlas, ktorý nás potrebuje pre spoluprácu. Svetlo sveta, Ježiš, robí svetlom sveta aj nás. Nie preto, že sme takí dobrí. Preto, že sme Jeho.
Byť Jeho znamená pestovať jedinú závislosť – závislosť od Jeho myšlienok a postupov. Táto závislosť nás robí slobodnými. Jeho spravodlivosť je našou spravodlivosťou. Jeho diela sú dokonalé.
A taký je aj Jeho súd.
On nebúcha päsťou po stole. Nepomáha si násilím. Neobchoduje, nežiada ani naše peniaze, ani naše dobré skutky. Stojí len o naše srdce, o lásku.
Jeho spôsoby sú jednoducho INÉ. Pre zločincov volí cestu milosti. Trpezlivo na nej čaká, kedy o sebe dáme vedieť.
V tom je súd - že svetlo prišlo na svet. To, čo sa nám javí, ako protiklad, je Božia taktika. Z absurdity sa rodí normálnosť. „Keďže svet vlastnou múdrosťou nepoznal Boh v Jeho múdrosti, zaľúbilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom kázania o Kristu.“
Naša sloboda začína tam, kde Ježiš končí ako zločinec – pri kríži. Naša radosť začína tam, kde po smútočných obradoch ostalo prázdno a odvalený kameň – pri prázdnom hrobe. Naša nádej prichádza z miesta, z ktorého Ježiš odchádzal do neba.
To bola Jeho posledná vôľa pred vstúpením na nebesá, aby sme išli do celého sveta a pozývali ľudí, ktorí tomuto svetu nerozumejú - ale Bohu nemajú čo ponúknuť. Máme ísť a ukázať im Krista - viesť ich k rozhodnutiu prijať milosť krstu a vzdelanie v Božích princípoch.
K tomu, aby si bol pokrstený, si, brat, sestra, nepotreboval nič. Tu Ti Boh len dával. Seba samého - svoju milosť, aby si vládal niesť všetky ľudské absurdity života.
Mnohí sa ťa budú snažiť presviedčať, že to strašné, čo ťa ľaká, desí, ponižuje, je tu vlastne také „normálne“.
Ale Ty sa nedaj pomýliť. Vo všetkom, čo vnímaš ako neúnosnú ťarchu, sa zaujímaj o Božie úsudky, o Jeho súdy. Tie platia.
On Ti dá vedieť, čo je tma a kde je svetlo. On Ťa zachová pri rozume a pri zmysloch, aby si sa vedel ubrániť pretvárke, ktorá ťa namotáva do sietí a vedie do otroctva, nech sa deje v mene čohokoľvek.
Mať poznanie o tme a nemohúcnosť nič urobiť – to u Boha nejde dokopy. On je v Kristu stále prítomný. V slove, motiváciách, sile i súdoch. Nič Mu neunikne.
A vie o spôsoboch, akým sa aspoň časť jeho svetla môže dostať tam, kam patrí – medzi ľudí.
Ak človek moc Božieho svetla uvidí, nebude môcť ostať stáť potichu a bokom.
Božie svetlo vkladá do človeka túžbu prispievať k tomu, aby skľučujúce situácie neviedli k depresiám a nezmyselnosti naveky vekov.
Niekto musí začať. Niekto musí zažať Božie svetlo tam, kde sa dobre darí tým, čo si už na tmu zvykli.
Dal by Pán Boh, aby sa našiel posol, apoštol, reformátor, ktorý Jeho svetlo zažne medzi nami.

Amen.

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.