V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

24.nedeľa po svätej Trojici, Jób 14, 1-6

„Človek narodený zo ženy žije krátko, ale je plný vzrušenia. Vypučí ako kvet, a zvädne, mizne ako tieň a nemá stálosti. Ale TY aj na takého otváraš svoje oko a vedieš ho na súd so sebou. Kto získa čisté z nečistého? Nikto! Ak sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u Teba, vymeral si mu hranice, ktoré nemôže prekročiť. Odvráť svoj pohľad od neho a nechaj ho, aby sa zaradoval ako nádenník svojmu dňu!“ (Jób 14, 1-6)

Milí bratia, milé sestry,
blíži sa koniec cirkevného aj kalendárneho roka.
V krátkych, sivých, sychravých novembrových dňoch klesá spolu s teplotou často aj naša nálada a výkonnosť. Podľa biopredpovede sa zvyšuje len záťažový stupeň... a vzrastá túžba, aby šedivú atmosféru, poznačenú aj pietnymi spomienkami na našich zosnulých, preniklo svetlo života.
Otvárať v takomto období knihu Jóbovu sa nám môže zdať nevhodné. Slová, ktoré sme si z nej prečítali, nám veru na prvé počutie na optimizme nepridajú.
Mohli by sme ju zatvoriť a vyhľadať si čosi príjemnejšie, čo by nás lepšie naladilo.
Odvážme sa však pustiť k slovu práve Jóba. Viem, vyznieva to absurdne, ale je možné, že nám práve jeho situácia otvorí oči pre nové porozumenie Božej ponuky nového života.
Jób je vystavený veľkému telesnému a psychickému utrpeniu. Prišiel o majetok, o deti i zdravie. Všetky jeho životné istoty sa zakolísali.
To, čo ho však najviac mätie, je tlak blízkych ľudí, ktorí pôvod a význam jeho utrpenia komentujú. Manželka ani priatelia ho netešia, neposilňujú vo viere. Naopak – z piedestálu silných, múdrych alebo zbožných mu radia, aby svoje utrpenie pochopil ako Božie napomenutie, prečistenie, ako dôsledok previnenia, ktoré iste ešte nevyznal.
Prirodzene, že táto drastická metóda Jóbovo trápenie len zhoršuje. Z niektorej útechy je človek chorý ešte viac.
Jób nie je, nechce byť obeťou ľudí, ktorí vedia, ako má k Bohu pristúpiť. On si s Ním rozumie. Aj svoju biedu mu priamo vykladá. To, čo hľadá, potrebuje, po čom bytostne túži, je....pokoj.
Tento Jób hovorí k Bohu za mnohých z nás – z celej duše. Aj my sme sa už ocitli, alebo sa ocitáme v núdzi, v ktorej sme celkom znenazdania uviazli. A aj my v nej často márne hľadáme útechu človeka. Dočkáme sa výčitiek, alebo prázdnych rád.
Nepochopený Jób sa však napriek horkému sklamaniu neutiahol do ústrania, nečakal na smrť. On sa s Bohom púšťa do debaty. On si na Božiu reakciu, na Božie posledné slovo počká.
Jób vychádza zo skúsenosti, že všetko, čo máme, čím sme, je pominuteľné. Všetko trvá len dočasne.
Ak sa nás tieto hranice života, hranice bytia dotknú, znepokoja nás. Ani aktivita, ani flexibilita a tolerancia, do ktorých dnes v osobnom i pracovnom živote vkladáme veľa nádejí, nám nepomôžu.
My aj vieme, tu nebudeme večne. Vidíme, že odchádzajú aj tí, ktorých sme v živote nadovšetko milovali, ktorým sme vďační za život, za vieru. Vieme, že raz budeme musieť odísť aj my sami.
Je nám jasné, že raz sa s touto skutočnosťou budeme musieť vyrovnať. Každý z nás však pred týmto časom poznania .... uniká.
To je problém, ktorým trpia a ktorý potom aj vyrábajú samozvaní utešitelia: že si reálnu hĺbku biedy života nechcú pripustiť.
Oni neveria, že existuje utrpenie, ktoré robí človeka len bezmocným. Neveria, že niekedy človek v hraničných situáciách žiadny zmysel nenachádza.
Jób pri poznaní pominuteľnosti nezastáva. Robí z neho žalobu voči Bohu: „Keď je náš život taký krátky a pominuteľný, ako môžeš na nás, Bože, mieriť svoj pohľad a ťahať nás pred súd?“ Jób kričí: „Odvráť odo mňa pohľad, nechaj ma, Bože, na pokoji, len aby som si mohol oddýchnuť. Je to povážlivosť, že si chcem po toľkej námahe dopriať kus pokoja? Žiadam veľa? Veď chcem len to, čo si zaslúži najatý robotník – aby som si po celodennom vypätí mohol vydýchnuť, potešiť sa, a vychutnať si ten kúsok svojej skromnej slobody!“
Čím všetkým musel Jób prejsť, čo všetko vytrpieť, že vydáva takúto trpkú výčitku, že takto narieka! Čo na to povedať? Ako ho vyviesť z ťažkej depresie? Jeho priatelia to vtedy nevedeli.
Aj na to sa Jób hnevá, hovorí /13,2.4/: „Čo vy viete, to aj ja viem, nie som menejcenný pri vás. Vy však pravdu klamom zastierate, šarlatánski
lekári ste vy všetci. Keby ste aspoň celkom umĺkli...“
Kto už sprevádzal ťažko chorého, ten vie, ako veľmi môžu bolesti zmeniť človeka, ktorý bol predtým životaschopný, veselý.
Je normálne, že ak si človek uvedomí -: už nevládzem niesť toľko záťaží sám, som odkázaný na iných, - pokoruje ho to. Dobre vie, že nie je veľa ľudí, ktorí mu môžu rozumieť, nedokážu sa vcítiť.
K Božiemu pokoju, k skutočnej úteche, nevedú cesty slovných fráz. K Božiemu pokoju nevedie ani podmienka, že sa zmenia okolnosti. Boží pokoj prichádza ku každému človeku celkom priamo. Nikde tak zreteľne nevidíme, aké nevyspytateľné sú Božie súdy a nepochopiteľné Jeho cesty, ako v živote človeka, ktorého ani utrpenie neodradí od odvahy žiť, neoberie o životnú silu.
Som vďačná všetkým ľuďom, ktorí mi umožnili zažiť, že niesť svoj kríž
neznamená zúfať si.
Som vďačná za svedectvá o ľuďoch, ktorí v krutých časoch vojny, prenasledovania, akcie B museli podstúpiť mnohé výsluchy a hrozby. Mohlo ich to celkom zlomiť, zničiť v nich všetku nádej v lepšiu budúcnosť. To totiž tie „mocnosti“ sledovali, že ich pokoria, a že pod ťarchou poníženia padnú.
To jediné, čo vtedy mohlo človeku pomôcť obstáť, bola Božia moc, sila z neba - áno, Boží pokoj. Ten, ktorý naozaj prevyšuje náš rozum.
Jób dobre vie, že je nad ľudské sily viesť život podľa Božej vôle. Nik neostane čistý. Ale počíta aj s tým, že v Bohu je milosť, ktorá všetku snahu, každú úprimnú námahu byť s Ním v kontakte, požehnáva.
Jóbova túžba po pokoji bola naplnená celkom inak ako to očakával. Jób chcel, aby sa Boh pozeral preč. A presne to Boh nerobí.
Aj v živote Jóba sa prejaví ako Pán, ktorému sa nič nevymkne spod kontroly. On dokáže zniesť aj tie najzúfalejšie výkriky, pred ktorými človek iba utečie.
My už o Bohu vieme viac ako vedel Jób a jeho priatelia. Vieme o Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorý utrpením prešiel.
Pán Boh vstúpil do tohto sveta v človeku. Ukázal, že nám môže a chce rozumieť.
Tento Jeho vstup nebol jednorázový. Pán Boh sa špecializuje na živé, osobné vstupy.
Počkať si na Jeho pokoj znamená bdieť, neprestať veriť, že sa zjaví - vtedy, keď všetky okolnosti vyzerajú inak, keď sa zdá, že je už všetko stratené, že už nič nepríde.
Ježiš pozýva všetkých utrápených: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie.“ On dobre vie, čo hovorí.
Kto k Ježišovi príde, tomu je aj v najväčšom strachu, neistote darovaný pokoj.
Často pred nami ostáva skryté, čo všetko a ako môže ešte Pán Boh otočiť. Cítime len ohrozenie, koniec a bojíme sa, že bude po všetkom.
Pán Boh koná viac ako cítime, inak ako myslíme, alebo veríme. Spoľahnime sa, že nás nenechá stáť pri našich hraniciach príliš dlho.
V Ježišovi nám nedáva len barličku pre život, dáva nám moc svojej sily, ktorá premáha všetku nepriazeň údelu.
V Ňom nám dáva Sprievodcu, ktorý nás zo všetkých temných údolí, aj z toho posledného vyvedie do svojho predivného svetla.
To, čo robí, sa nám môže zdať divné, paradoxné. Ale ak pod túto mocnú Božiu ruku odvážime pokoriť, povýši nás.
Utrpenie nikoho z nás nerobí menejcenným, to vedel Jób pred tisíckami rokov. Neprijímajme na seba jarmo, ktoré nám chcú nasadiť ľudia.
Dajme si od Jóba povedať – so svojím trápením sa obráťme najprv priamo k Bohu. On si pre nás určite pripraví aj človeka, ktorý nás bude vedieť milovať a kráčať s nami k Láske, od ktorej nás neoddelí vôbec nič: ani smrť, ani život, ani anjeli ani kniežactvá, ani prítomnosť ani budúcnosť ani mocnosti ani vysokosť ani hlbokosť ani nijaké iné stvorenstvá

Amen.

Nebeský náš Bože,
vyznávame pred Tebou,
ako veľmi zanedbávame,
že mať pre seba čas a nájsť pokoj
je dôležitejšie ako naše termíny, úlohy a povinnosti.
Odpusť nám, že pre to, čo má pre naše vzťahy, naše domovy skutočnú hodnotu, nevyužijeme každú príležitosť.
Odpusť nám, že si svoje bohatstvo a hodnotu uvedomujeme len vtedy, keď nás postihne nešťastie, keď stratíme z blízkosti ľudí, ktorí nás mali naozaj radi.
Prosíme o vieru, že nám Tvoj Duch umožní vidieť evanjelium aj v príbehoch o utrpení v Biblii aj v živote.
Amen

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.