19. nedeľa po Sv. Trojici, Marek 2,1-12
Milí bratia, milé sestry,
keď sa ocitneme v núdzi, vtedy spoznáme, kto sú ľudia, ktorí nás obklopujú. Kto má postihnuté dieťa, // starnúceho, zabúdajúceho otca, // kto práve rieši problémy vo vzťahu, tomu je jasné: Moju ťarchu mi nikto nemôže vziať.
Aký vzácny je človek, ktorý vie byť len taktne nablízku, ktorý vie naznačiť: Aj keď ti neviem pomôcť, rozumiem ti. V krízových situáciách sa ukáže, kto nás vie podržať.
Ľudovú múdrosť: „V núdzi poznáš priateľa“ dokazuje aj dnešné Božie slovo. Človek, ktorý sa nevie sám ani pohnúť a všetko ho presviedča, že tak to asi musí byť, že pomoci niet, nemá už naozaj nič. Ale má priateľov, na ktorých sa môže spoľahnúť.
Sú to ozajstní priatelia. Uvedomujú si, čo potrebuje. Vedia nielen pekne rečniť, ale aj konkrétne pomôcť. Premýšľajú: Čo sa dá urobiť? Každý deň musí náš priateľ ležať na jednom mieste. Lekári nezmôžu nič. Čo môžeme urobiť my?
Ježiš je práve v Kafarnaume. A priatelia si hovoria: „Teraz alebo nikdy. V Ježišovi je jedinečná nádej na záchranu. Ak ešte existuje niekto, kto vie pomôcť, tak je to určite On.“
Či je ochrnutý sám o tom presvedčený tiež, alebo či to všetko už vzdal, to nevieme.
V každom prípade však čítame, že priatelia ho vlečú na lôžku do domu, kde Ježiš vyučuje.
Neváhajú priniesť žiaden vklad! Konajú v jasnej dôvere: Ježiš nám môže pomôcť.
Ale zrazu sa kopia problémy. Muži uviaznu v zástupe ľudí. Nielen dom, v ktorom Ježiš hovorí, je plný. Všetky prístupové cesty sú beznádejne preplnené.
Ak chceme aj my, bratia a sestry pomôcť a máme aj nápad, ako - a potom sa stretneme
so samými prekážkami, nenapadajú aj nám myšlienky: nie je toto znamenie, že to treba vzdať? Že sa treba stiahnuť, byť ticho?
Aj priatelia si mohli uvážiť: Čo teraz? Otočiť sa a ísť späť? Veď sa zrejme nedá nič robiť. Možno to vyjde niekedy inokedy...
Tak rýchlo sa zas títo priatelia nevzdávajú. Takí maloverní zas nie sú. Nenechajú sa ochromiť. Ich ešte takéto ťažkosti nepresvedčia, že pomoci niet!
Nie. Odvážia sa urobiť nemožné. Napriek zástupu, ktorý tak sústredene počúva, že nevidí človeka, sa predierajú k Ježišovi.
Priatelia prejavujú viac ako súcit. Majú lásku, ktorá je vynaliezavá. Ak nie je prístup k Ježišovi možný zdola, musia preboriť strechu domu.
O tom, že Ježišova zvesť je aktuálna pre každého, niet pochýb. Nik sa pri Ňom nenechá rušiť. Všetci sústredene počúvajú.
Uprostred výkladu však nastane rozruch. Objaví sa diera v streche, vidieť kúsok neba a ľudí... Viem si predstaviť, že sú tam tí, ktorí vedia hneď vyčísliť škody, ktorí prísnym pohľadom či slovom napomínajú, že TAKTO sa vzácny kazateľ nevyrušuje...
Ale Ježiš vidí iné. Nevidí zničenú strechu, ani problém v narušovaní pokoja. Nevidí žiadnu nehanebnosť. On vidí vieru priateľov ochrnutého človeka. Vidí vieru, ktorá sa nenechá odradiť prekážkami. Vidí vieru, ktorá vie nasadiť všetku silu a prenáša hory. Vidí vieru, ktorá Mu úplne dôveruje, má odvahu a fantáziu, a aj robí všetko preto, aby prišla k cieľu.
Priatelia veria za chorého, že Ježiš niečo urobí.
Takú vieru Ježiš vidí, oceňuje a hľadá ju aj pri nás, bratia a sestry! To je naša úloha: Stáť za inými, zastať sa ich. Za iných veriť, dúfať a dať im lásku najavo. To Ježiš očakáva.
Nie je to jednoduché. Každý z nás má dosť vlastného trápenia.
Sú však okolo nás deti, mladí ľudia, ktorí hľadajú orientáciu. Pozorujú, o čo komu ide. Cítia to, či je naša viera ozajstná, či by mohla platiť aj pre nich.
Sú ľudia, ktorí sú oslabení chorobou, vysokým vekom, rôznymi tlakmi tak, že sa už viery v lepšiu budúcnosť vzdali. Máme otvorené uši pre ich núdzu, pre ich otázky a problémy?
Každý z nás je obklopený ľuďmi, ktorí sú odkázaní na to, že niekto bude veriť ZA nich. Ako rodič, ako krstný rodič, ako starý rodič, ako priateľ.
Ježiš očakáva na našu dôveru, aby zasiahol a konal.
Keď Ježiš videl vieru priateľov ochrnutého, povedal mu: Dieťa moje, odpúšťajú sa ti hriechy. A tomu sa čudujeme. Všetci predsa rátali s tým, že Ježiš chorého uzdraví. Ale On začína z inej strany. Nezastupuje názor: Hlavne, že sme zdraví. On hovorí: chorému nestačí liečiť telo. To, čo ho trápi, čo spochybňuje jeho budúcnosť, je bolesť, ktorá sa nedá vypovedať – je to bolesť duše, ducha. To je stav, kedy sa človek cíti byť úplne odvrhnutý, odsúdený na milosť a nemilosť ľudí i Boha. Tak mu to povedali, tak ho to naučili. Tak tomu uveril.
Ježiš určite vie, aké je zdravie dôležité. Ide však ku koreňu všetkej ľudskej biedy. Odpúšťa človeku, ktorému ublížili. Vyslovuje milosť nad človekom, ktorý sa cítil zranený a nespravodlivo vysotený zo života. Ježiš dáva ochrnutému najprv istotu, že je dieťa nebeského Boha.
„Dieťa moje“, hovorí Ježiš, „všetko, čo Ťa ochromilo, čo Ti nedovolí vstať, od Teba beriem. Všetko, čo Ťa uzemnilo, čo Ti znemožnilo aby si vykročil, je preč. Si v moci nebeského Otca. On Ťa prijíma. To, čo bolo, Ťa nesmie zaťažovať. Boh za Tvojou minulosťou urobil čiaru. Môžeš začať celkom nový život. Už nikdy nebudeš sám. Nemusíš o všetkom pochybovať. Nemusíš sa nechať zraniť tak, že viac nevstaneš. Nik nemá nad Tebou moc, ak si Boží.“
S tým zrejme chorý človek nepočítal. Ani on sám, ani jeho priatelia a zákonníci už vôbec nie. Oni sa na tom pohoršujú: „To je vrchol, čo si Ježiš dovoľuje – odpúšťať... Čo si o sebe myslí? To môže len jeden, Boh sám. Len On má na to právo.“
V zásade majú pravdu. Človek sa nemôže miešať do Božích kompetencií. Zákonníci v Ježišovi Boha nespoznávajú. Nevládzu Mu však odporovať. Cítia, že má moc, ktorá prevyšuje ich zákony. Prekračuje hranice. Rúca barikády. Jeho uzdravenie oslobodzuje. Ježiš mení život ľudí, ktorých zbožní...odpísali.
Uzdravenie by ešte akceptovali – veď aj niektorí proroci a rabíni mali takýto dar. Ježiš má však od svojho Otca splnomocnenie odpúšťať aj uzdravovať. Lebo jedno s druhým úzko súvisí.
Nešťastný človek spôsobuje nešťastie. Vinný iného obviňuje. Preto Ježiš považuje za prioritu darovať človeku najprv milosť, istotu Božieho prijatia. Až potom hovorí slovo, ktoré stavia ochrnutého na nohy: „vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.“
Hovorí a stane sa. To je znamenie, že Boh je tu. V zázraku uzdravenia sa črtá nový svet Boží.
Ľudia v Kafarnaume sú ohromení. Také čosi ešte nikdy nevideli. Ježišovi však nejde o senzáciu. Ide Mu predovšetkým o človeka. Ide Mu o každému z nás.
Príbeh uzdravenia povzbudzuje mnohých.
Povzbudzuje ma, ak sa cítim tak veľmi zdrveným, že už nevládzem veriť, nevládzem sa
sám pohnúť dopredu.
Povzbudzuje ma, keď sa snažím pomôcť človeku, ktorý mi je zverený, aby som sa prekážok na ceste za pomocou, na ceste za Ježišom nevzdal.
Povzbudzuje ma, keď bdiem nad zákonom, aby som nezaprel ľudskosť, aby som sa nenechal limitovať čiernobielym videním sveta, okolností a ľudí.
Ježiš je tu a volá mňa i Teba na cestu za Ním.
Chce, aby som vedel, že má záujem darovať mi svoju pomoc, aby som vedel, kam idem
a komu sa chcem podobať. Amen.
Pane Ježiši Kriste,
stretávaš nás ako Lekár, ktorý pozná naše telá i naše duše. Vieš, čo nás bolí, kde cítime prázdno, strach, žiaľ. Poznáš všetky naše zranenia, biedu a každú vinu.
Prosíme, vezmi z nás všetko čo nám bráni vidieť Ťa takého, aký naozaj SI.
Ďakujeme, že nás Tvoje slovo povzbudzuje k viere a konaniu.
Prosíme, daj nám oči, ktoré vidia človeka aj keď je v koncoch.
Daj nám ruky, ochotné pomôcť človeku, ktorý nás potrebuje.
Daj nám srdce, ktoré všetko zverí Tvojej sile a moci. Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
