V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

15. nedeľa po sv.Trojici, Lukáš 17,5-10

Apoštolovia povedali Pánovi: Pridaj nám viery! Pán vravel: Ak by ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora – poslúchla by Vás. / Ak máte sluhu, ktorý orie, alebo pasie, kto z vás mu povie, keď sa vráti z poľa: Poď, a hneď si sadni k stolu! Vari mu skôr nepovie: Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa ja nenajem a nenapijem. Ty budeš jesť a piť až potom. Či azda bude ďakovať sluhovi, že urobil, čo mu rozkázal? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Sme neužitoční sluhovia: Urobili sme, čo sme boli povinní urobiť. (Lukáš 17,5-10)

Jeden príbeh hovorí: „Lekár sklamane potriasol hlavou. U pacienta sa neprejavovalo nijaké zlepšenie. Už desať dní starec vôbec nereagoval na liečbu. Vzdal sa. Na nemocničnom lôžku akoby nemal vôľu bojovať o život. Unavený a odovzdaný osudu.
Keď ho na ďalší deň lekár navštívil, znova potriasol hlavou. Ale od prekvapenia. Všetky výsledky starca sa vrátili do normálu. Starec sedel opretý o podušky a vrátila sa mu aj farba.

Čo sa to stalo? Pýtal sa lekár. Včera sme sa báli o váš život. A teraz všetko zázračne funguje. Smiem vedieť, čo sa stalo?
Starček sa usmial. Prisvedčil a povedal: Máte pravdu. Včera sa niečo stalo. Včera ma prišiel navštíviť vnúčik a povedal mi: „Deduško, musíš sa hneď vrátiť domov. Pokazil sa mi bicykel.“
Milí bratia, milé sestry,
tak ťažko hľadáme slová, dôvody, ktoré by iného človeka presvedčili o našom záujme, o dobrej vôli! Nevieme, čo povedať, aby sme inému naozaj pomohli. Používame bezduché frázy o láske a zbytočné slová o viere. To neladí. Takto si nemôžeme rozumieť, nemôžeme sa podporiť, nevládzeme veriť. Veď prázdna - toho, čo nám nedáva zmysel - sa všetci vyhýbame a všetci bojíme.
Malý chlapec to vyriešil. Jeho prianie malo moc, lebo bolo úprimné a jasné. Bol ďaleko od toho, že starého otca by zneužíval. On mu len dal najavo: JA ťa potrebujem. Sú veci, ktoré nemôžem zveriť nikomu inému tak dobre ako Tebe.
Verše, ktoré sme si prečítali, sústredil Lukáš pod titulok: Rozličné napomenutia.
Z prečítaného však nevyčnieva zákon. Hovorí sa tu o celkom prirodzených princípoch. Reč je o hodnotách, ktoré majú poslucháčov, čitateľov zaujať ako dobrá, pozitívna správa, ako evanjelium.
Sú ľudia, ktorí sa tak zamotajú do zásad, porovnávania a zákonov kresťanskej morálky, že aj evanjelium ponížia na súbor smerníc a ustanovení, ktoré sa buď dodržiavajú alebo nie. Podľa toho si všetkých okolo triedia na veriacich a veriacejších. Znie to tragikomicky. A tak to aj vyzerá.
Lukáš sa však pravdepodobne aj vďaka svojmu lekárskemu povolaniu zaoberá tým, ako človeku otvárať čím viac prístupových ciest k živému Bohu.
Vzdeláva nás vo viere spôsobom, ktorý človeku nenakladá ešte viac požiadaviek, ale odporúča cestu k uzdraveniu všetkých zložiek
bytosti. Vychádza z moci Božej milosti, ktorá jednoznačne sleduje náš rast.
Ako však tomu veriť?
Evanjelista zaznamenáva krátky rozhovor Ježiša z učeníkmi, z ktorého je jasné, že VIERA sa snaží o nemožné.
Musíme mať na pamäti, že orientálny spôsob vyjadrovania používa znázornenia, konkrétne obrazy, nezriedka zveličené. Práve v Lukášovom evanjeliu je obraz – „skôr prejde ťava uchom ihly ako bohatý do Božieho kráľovstva.“
Ježiš chce obrazom o vytrhnutom strome povedať, že aj to, čo sa nám zdá byť nemožné, sa možným stane, keď sa do budúcnosti pozeráme s vierou. Tá totiž vždy vedie k pohybu.
Mali by sme si spomenúť na rôzne pokroky vedy, mnohé chirurgické zákroky, na spústu možností, ktoré priniesla nová technika. Pred 50 rokmi bola väčšina toho, s čím denne pracujeme, zaobchádzame a rátame, jednoducho nemysliteľná.
Keď pristupujeme k akémukoľvek problému, k akejkoľvek kríze s myšlienkou: To nie je možné, to sa nedá - nezvládneme nič, ale keď si povieme: Musíme to zvládnuť, teraz je šanca nájsť riešenie, tam začína vyhliadka, že postúpime ďalej.
Na žiadnu úlohu nejdeme predsa sami. Je v Božom záujme, aby sme sa odvážili počítať s Jeho pomocou, s Jeho silou.
Byť veriacim človekom znamená spájať cieľ s konaním. Očakávanie viery, že sa stane čosi bez nášho pričinenia, je mylné a márne.
Viera nám nie je ponúknutá len ako filozofická hodnota, ktorá objasňuje, vysvetľuje zmysel diania. Je tu predstavená ako životodárna sila, ako nástroj Bohom darovanej vitality.
Ak má viera priniesť úžitok, je nevyhnutné spájať ju s činnosťou, službou, poslaním. Nie náhodou nasleduje po výzve k viere / nejaké to slovo o povinnosti.
Možno žijeme v tom, že povinností máme naozaj dosť a náš problém je veľmi často v tom, že sa nimi nechávame prevalcovať a ničiť.
Z prepracovaného vyčerpaného človeka nesála pohoda. Tu kdesi pramení nebezpečie, že sa s inými budeme porovnávať a aj od Boha si budeme chcieť vydobýjať inú úroveň vzťahu.
Budeme sa snažiť o to, aby sme boli ocenení – a ... uprednostňovaní. A to si Pán Boh dáva záležať, aby nám tento mylný smer myslenia vyvrátil v zárodku. Pred Ním sme si rovní. Nie rovnakí, ale rovní.
Slová, modlitby, svedectvá jedných nemajú na Pána Boha významnejší vplyv ako slová, modlitby a svedectvá iných. Pred Ním neplatí povrch, ale úprimné srdce. A to vidí a pozná naozaj len On sám.
Musí Mu byť smiešna ľudská snaha potichu si počítať svoje dobré skutky a na základe slušnej skládky si myslieť, že si zaslúžim viac nebeskej pozornosti. Bohu je odporný hazard s ľudskou dôverou – v Biblii sú veľmi jasne
formulované slová Pastierom, ktorí sa nestarajú o ľudí, pasú len svoje bruchá alebo stavajú na obdiv skorumpovanú zbožnosť.
Je normálne, aby ten, kto má schopnosti, dary, slúžil. Je normálne, aby ten, kto vie, učil. Je normálne, aby ten, kto veľa dostal, veľa dával.
Komu bolo veľa dané, od toho budú veľa požadovať. My by sme chceli, aby nám bolo veľa dané – ale ak od nás niekto niečo chce, búrime sa. A to nie je fér.
Pán Boh je ten, ktorý nás obdaroval, ktorý nás pre naše miesto v tomto svete pripravil.
Má radosť z toho, keď sa nám darí, keď sa vieme uspokojiť, vieme darované talenty nájsť a prijať sa takých, akí sme.
Malo by byť našou povinnosťou, aby sme tomu, kto nás podporuje, zhodnocovali vklady. Pre každého z nás by malo byť celkom prirodzeným, aby si potom, čo si uvedomí, koľko darov Mu Pán Boh zveril, povedal: je mojou povinnosťou byť dobrým dieťaťom. Je mojou povinnosťou byť
dobrým rodičom. Je mojou povinnosťou byť dobrým partnerom.
Poznám aj svoje hranice, ale rešpektujem ich. Viem, koľko toho môžem ovplyvniť, ale aj to, čo všetko nie.
Som tu, lebo Pán Boh ma tu potrebuje mať.
On vie, kam siaham. Vie aj to, čo mi prerastá cez hlavu, na čo nemám.
Nemusím byť ustarostený. On je väčší ako moje srdce a vie všetko. Dobre vie, koľko dávam, koľko môžem a koľko vládzem. Nemusím sa šetriť. Ak budem dávať v Jeho poverení a s Jeho pomocou, moje zdroje budú rásť. To je pre môjho Stvoriteľa prirodzené. Tvorí, vedie, dáva rast – disponuje mocou lásky.
Povinnosť lásky povýšil na povinnosť najdôležitejšiu. Nazval ju prvým, všetko obsažným prikázaním. Z toho je jasné, o čo Mu ide. Nie o výkon, nie o morálku. O lásku.
Povinnosť lásky nenaplní nikto z nás. Vždy a všade, donekonečna budeme nachádzať priestor, kde jej ešte vždy nie je dosť.
Pri jej dávaní sa môžeme uplatniť vždy a všade – silní i slabí. Tak veľmi si potrebujeme pomáhať, rozumieť, nie závidieť, nie porovnávať.
Ak som silný, potrebujem vidieť, kto ma potrebuje – miesto určené pre moju povinnosť je tým, kde sa môžem realizovať.
A ak som slabý, aj vtedy smiem vedieť, že ma tí silní potrebujú, aby nepadli vo svojej sebaistote. Som tu, aby videli, ako ľahko sa môže minúť zdravie, dobrá vôľa, sila a predsa môže ostať bdelý duch. Ten vie očakávať tam, kde by si na to človek sám zo seba vôbec netrúfol.
Človeku, ktorý s Bohom žije, kto s Ním počíta, ani nenapadne, aby kalkuloval s výhodami a nevýhodami pred Bohom a pred ľuďmi.
Byť užitočným, potrebným človekom je česť i povinnosť každého z nás.
Na to, aby sme svoje poslanie splnili, potrebujeme veľa viery, veľa úsilia. Oboje prichádza ako Božia pomoc a Jeho požehnanie.
Ľudí veľmi zaujíma, čo z našej viery bude. A to je dobré. Aj oni nás upozorňujú, že nežijeme sami od seba a ani sami pre seba. Z nás má byť úžitok.
Živá viera sa nikdy nedá odporučiť iným lepšie ako životom, ktorý sa snaží o úprimné, čisté a jasné skutky lásky.
Byť veriacim človekom je ťažké. Je to zápas, v ktorom sme vždy odkázaní na to, koľko viery si budeme od Pána Boha pýtať, aby sme na seba nebrali všetky povinnosti svojho prostredia, ale tie, ktoré Pán Boh zveril práve nám.
Súvisia s našimi darmi, s našimi prioritami, s našimi hranicami. Aby sme všetky tieto súvislosti hľadali a nachádzali správne, ostaňme napojený na zdroj, na slovo života. Nech nás v ňom zachová Pán Boh sám. Má na to. Amen.

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.