V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Filipským 3,12-14

Nie že by som už bol dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim, pretože ma Kristus Ježiš uchvátil. Bratia, ja si nemyslím, že som už uchvátil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa za tým, čo je predo mnou. Cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristu Ježiši. (Filipským 3,12-14)

Pri týchto apoštolových slovách nás najviac zaujme tá jednoznačná orientácia smerom dopredu, do novej budúcnosti. To nie je taká samozrejmá vec, veď je mnoho ľudí, ktorých pohľad je obrátený predovšetkým do minulosti, je mnoho iných, ktorých myslenie je akoby v nepreniknuteľnom väzení prítomnosti, z ktorého sa nedokážu alebo ani nechcú vyslobodiť. Naproti tomu apoštol hovorí, že on svoje myslenie, pohľad svojho ducha neprestajne upiera na cieľ, ktorý sa nachádza pred ním, v budúcnosti.
Ale toto všetko sú veľmi všeobecné slová, ktoré treba spresniť. Veď mnohí ľudia pozerajú do budúcnosti, snívajú o budúcnosti, robia si plány do budúcnosti, a predsa nemôžeme povedať, že ich postoj je totožný s postojom apoštolovým. Lebo slovo „budúcnosť“ je viacznačné, a keď nám niekto povie, že jeho myslenie je orientované smerom do budúcnosti, musíme sa ho spýtať, akú budúcnosť má na mysli, čo si od budúcnosti sľubuje. Pre mnohých ľudí, ktorí snívajú o budúcnosti, je budúcnosť len predĺženou alebo vystupňovanou prítomnosťou. To znamená: Od budúcnosti si sľubujú napríklad, že urobia kariéru, že postúpia na spoločenskom rebríčku, alebo si sľubujú, že sa zvýšia ich príjmy, alebo uvažujú o tom, čo všetko by si chceli v budúcnosti kúpiť, zadovážiť. Takéto uvažovanie o budúcnosti a pripravovanie budúcnosti - pokiaľ zostáva v rozumných hraniciach - nemôžeme samozrejme odsúdiť, veď ono patrí k normálnemu vedeniu života. Ale keď apoštol hovorí, že jeho pohľad je upretý do budúcnosti, že cieľ má vždy pred očami, myslí na niečo úplne iné, úplne nové. Jeho konečným, definitívnym cieľom – keď vyslovuje tieto slová -- nie je niečo z tých vecí, ktoré priemerný človek spája so svojou predstavou budúcnosti. Apoštolovým cieľom je trvalé spoločenstvo s Kristom vo večnom živote. Vo večnom živote v blízkosti Ježiša Krista vidí konečný cieľ a zmysel svojho života. Po tomto spoločenstve túži, na toto spoločenstvo sa teší. Toto je obsahom jeho pohľadu do budúcnosti.
Ľuďom, ktorí - ako sa hovorí - oboma nohami stoja v každodennej realite tohto života, tohto sveta, sa takýto pohľad do budúcnosti môže javiť ako nepraktický, nereálny, strašne vzdialený od terajšieho reálneho života - nevedeli by, čo si s takým pohľadom do budúcnosti počať. Ako odpoveď na túto námietku si musíme uvedomiť toto: Apoštol, ktorý je ovládaný týmto pohľadom do budúcnosti a ktorý aj ostatným ľuďom tento pohľad odporúča, tento apoštol bol veľmi praktický človek, aj on stál v realite tohto sveta, uprostred tohto sveta konal svoje dielo, plne s týmto svetom počítal, uvažoval, čo v budúcich dňoch, týždňoch, mesiacoch treba v záujme jeho diela a povolania urobiť, zariadiť, pripraviť. Z toho vyplýva, že tomuto praktickému, aktívnemu, premýšľajúcemu človeku sa ten cieľ vo večnej budúcnosti, spoločenstvo s Kristom, nejavil ako niečo nepraktické, ale práve naopak, ako niečo, čo mu pomáhalo zvládnuť prítomnosť originálnym, novým, lepším spôsobom. Dá sa to sledovať vo viacerých ohľadoch.
Po prvé pri ňom vidíme, že on si z toho večného, konečného, definitívneho cieľa osvojil už pre prítomnosť, koľko len mohol. Keď uvažoval o svojom súčasnom, prítomnom živote, povedal slová: „Žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus“. Na prvý pohľad je jasné, ako veľmi sa táto charakteristika jeho života podobá jeho konečnému cieľu v definitívnej budúcnosti. Konečným cieľom bolo pre neho: stály život v plnom spoločenstve s Kristom, a obsahom jeho života v prítomnosti bola taktiež stála blízkosť Ježiša Krista v jeho myslení i konaní. Nešlo pritom o nejaké mystické utiahnutie sa z tohto sveta do samoty, kde by mohol žiť len sebe a svojmu spoločenstvu s Kristom. Naopak, bol to človek mimoriadne aktívny, pôsobil a pracoval na otvorenej scéne tohto sveta so všetkým, čo k tejto scéne patrí. Misijné dielo, ktoré uprostred tohto sveta vykonal, je obrovské. Ale všetka jeho práca bola poznačená vedomou, intenzívne prežívanou blízkosťou Ježiša Krista. Neprestajne žil s istotou, že Ježiš Kristus je v jeho blízkosti, a to malo nesmierne tvorivý vplyv na všetko, čo robil. Blízkosť Kristova mu otvárala oči, aby mohol odhaliť nové polia pôsobnosti. Blízkosť Kristova mu dávala silu a odvahu, keď klesal a cítil, že zo svojich vlastných síl už nevládze ďalej. Blízkosť Kristova a túžba po konečnom cieli mu dávala silu znášať aj protivenstvá a prenasledovania – a tých v jeho živote a práci bolo mnoho. Stály pohľad na konečný cieľ ho oslobodil od strachu pred smrťou - ten človek sa smrti nebál, chápal ju ako bod prechodu, cez ktorý sa dostane k cieľu, k plnému spoločenstvu s Ježišom Kristom. Takže vidíme, že ten cieľ, ktorý by sa človeku sprvoti mohol zdať ako veľmi nepraktický, bol v živote apoštolovom niečím vrcholne praktickým. Ten jeho pohľad do budúcnosti, do celkom novej budúcnosti, nebol únikom z problémov prítomnosti, ale umožňoval celkom nový prístup k problémom prítomnosti a ich originálne zvládnutie.
Takúto možnosť má každý z nás, ale iba ten, kto ju vyskúša, kto začne svoju prítomnosť stvárňovať zo stanoviska tej novej budúcnosti, len ten spozná, o akú krásnu a dôležitú vec tu ide. Pre človeka je vždy rozhodujúce, čomu pripisuje najväčšiu dôležitosť. Kto vidí ťažisko a cieľ svojho života vo večnosti, v spoločenstve s Kristom, ten už nebude zabsolútňovať, to znamená na najvyšší hodnotový stupeň klásť veci tohto časného sveta, nebude zabsolútňovať ani problémy a ťažkosti a utrpenie tohto sveta, lebo vie o niečom, čo nesmierne prevyšuje aj hodnoty aj utrpenia tohto sveta. Týmto spôsobom sa získava omnoho pokojnejší prístup ku všetkému, s čím sa stretávame v každodennom živote. Týmto spôsobom sa získava vzácna sloboda v prístupe ku všetkému a pri stretaní sa so všetkým. Takáto sloboda má tvorivú silu a robí z človeka celkom novú bytosť. Model apoštolovho myslenia a života je aj našou veľkou možnosťou, ktorú by sme mali vyskúšať a vždy viac a viac uplatňovať.
Stály pohľad na večný cieľ, na trvalé spoločenstvo s Kristom vo večnosti nám pomáha zvládnuť nielen problémy prítomnosti, ale aj minulosť. Minulosť je totiž záležitosť, s ktorou nie je vždy jednoduché vyrovnať sa. Platí to vo viacerých ohľadoch.
Môžu nás trápiť chyby a hriechy, ktorých sme sa my sami v minulosti dopustili. Na jednej strane je potrebné poznať ich a uznať a ľutovať, túžiť po odpustení, urobiť pokánie, prijať odpustenie, urobiť nápravu. Ale ak sa človek aj po prijatí odpustenia stále vracia s výčitkami svedomia k svojim dávnym chybám a hriechom, môže mu to brániť ako záťaž, ako bremeno v slobodnom rozlete ducha. Tu si musíme uvedomiť, že práve ten Kristus, spoločenstvo s ktorým je naším cieľom, nám svojím odpustením pomáha vyrovnať sa aj s hriechmi minulosti. Odpustenie treba brať vážne a potom sa už upriamiť na napredovanie smerom k cieľu.
Do minulosti môžeme byť zahľadení aj tak, že sa v nevyslovených a vyslovených výčitkách stále vraciame ku krivdám, ktoré nám boli spôsobené. Aj to má brzdiaci účinok na naše napredovanie a na rozvíjanie života v spoločenstve. Odpustenie je riešením aj tohto problému. V známej Hymne lásky napísal apoštol, že láska, teda milujúci človek si nerobí zoznam krívd, ktoré mu boli spôsobené. Ak odpustíme, skutočne odpustíme, zhodíme aj zo seba záťaž, ktorá nám je prekážkou v rýchlom lete ducha dopredu. Odpustenie je teda nielen obeť zo strany toho, kto odpúšťa, ale je to súčasne pre neho aj veľký duchovný zisk. Skutočné odpustenie je zároveň predpokladom obnovenia spoločenstva, ktoré bolo narušené a jeho ďalšieho rozvíjania smerom do budúcnosti.
Do minulosti môžeme byť zahľadení aj tak, že pozeráme nostalgicky, so smútkom na to, čo sme mali a čo nám bolo odňaté. Na jednej strane je pravda, že za všetko pekné a veľké, čo nám bolo aj v minulosti darované, treba byť Pánu Bohu vďačný. Ale stály nostalgický pohľad do minulosti nie je podľa apoštolových slov správny. Pripomeňme si Jóbovu reakciu na veľmi bolestné správy: „Hospodin dal, Hospodin aj vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo.“ Je možné a veľmi užitočné preorientovať sa aj v tejto veci. S vďačnosťou – neraz aj bolestnou vďačnosťou – pozerať do minulosti, ale súčasne s nádejou a očakávaním pozerať do budúcnosti. A nikdy ani v takýchto situáciách nezabudnúť na ten konečný, definitívny cieľ vo večnosti, ktorý je stredobodom prečítaného biblického textu a nášho uvažovania o ňom: trvalé spoločenstvo v Ježišom Kristom.
Zo všetkého povedaného vidno, že apoštolova zásada: Zabúdam na to, čo je za mnou a snažím sa za tým, čo je predo mnou, cieľ mám vždy pred očami - je niečo mimoriadne cenné. Trvalý pohľad na konečný cieľ vo večnej budúcnosti môže všetky naše aktivity nielen v náboženskej oblasti, ale aj vo všetkých sekulárnych oblastiach, v ktorých sa pohybujeme, nasmerovať na tento cieľ. Skúsme si predstaviť, aká harmónia života by vyplývala z toho, keby všetky naše činnosti, naše snahy, naše vzťahy s druhými ľuďmi mali túto jednotnú orientáciu. Nepredstaviteľný vnútorný pokoj, aj pokoj vo vonkajšom vystupovaní, by z toho vyplýval. Mali by sme túto zásadu, ktorá je formulovaná v prečítanom biblickom texte, pre seba objaviť uvažovať o stále nových možnostiach jej uplatnenia a urobiť vo svojom živote všetky zmeny, ktoré ona chce v nás vyvolať. Boli by to šťastné, požehnané zmeny. Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.