V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

1. nedeľa po Sv. Trojici, Galatským 6,2

Jedni druhých bremená znášajte, a tak naplníte zákon Kristov. (Galatským 6,2)

V dnešnú nedeľu sa naša pozornosť sústreďuje na diakoniu. Diakonia je grécke slovo; jeho dnešné používanie pochádza z Novej zmluvy v pôvodnej gréckej reči. V slovenskom preklade znamená toto slovo: „služba“, „slúžiť“. Ním sa označuje pomoc pre tých, ktorí sa dostali do rozličných ťažkostí a veľmi potrebujú pomoc iných.

Ťažkosti, bolesti, problémy, bremená, v ktorých človek potrebuje pomoc iného, môžu byť najrozličnejšieho druhu. Choroby, hmotný nedostatok, rodinné problémy, sklamanie, osamelosť, výčitky svedomia a podobne. Človek zasiahnutý týmito vecami sa usiluje pomôcť si sám, ale veľmi často potrebuje aj pomoc iných. Taká pomoc sa nazýva diakonia. Pojem diakonia má teda široký obsah, keďže ide o pomoc takého druhu, akú si vyžadujú veľmi pestré, rozličné situácie postihnutých ľudí.

Pri pohľade na ťažkosti druhých počujeme dnes dosť často slová: „To je váš problém“, „To je jeho problém“. Sú to slová, ktorými človek zaujíma ľahostajný odstup voči ťažkostiam iného a ktorými dáva najavo, že s nimi nechce mať nič spoločné. Je to neľudský, nehumánny postoj. Diakonické myslenie má protikladný obsah. Človek ovládaný diakonickým myslením si povie: „Ťažkosti a utrpenie druhého – to je aj môj problém a ja sa vynasnažím urobiť v tejto veci, čo je v mojich silách. Takémuto postoju, takémuto diakonickému mysleniu nás učí Nová zmluva, ba celá Biblia. Z Novej zmluvy sme prevzali nielen slovo „diakonia“, ale aj celý komplex myšlienok, ktorý sa spája s týmto slovom.

Pôvodným, originálnym zdrojom myšlienky diakonie je Pán Boh. Všetko čo urobil a neprestajne robí pre nás, to sú prejavy jeho diakonie. Jeho osobitný diakonický zámer je vyjadrený v Sume evanjelia: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“

Veľkým učiteľom diakonie je predovšetkým Pán Ježiš Kristus. Učí nás slovami, učí nás vlastným príkladom. Povedal o sebe: „Syn človeka neprišiel, aby si dal slúžiť, ale aby on slúžil a dal život ako výkupné za mnohých. V službe, v diakonii v záujme nás, ľudí, priniesol vrcholnú obeť, ktorá nemôže byť ničím prevýšená, a to svoj vlastný život. Sám povedal, že nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov. Keby bol postupoval podľa dnes rozšíreného modelu, bol by si vo svojej blahoslavenej večnosti mohol povedať: To, čo si tí ľudia svojím hriechom spôsobili, to nie je môj problém, ale to je ich problém, čo si navarili, nech si aj zjedia. Ale on namiesto toho povedal: Ja ten ich problém prijímam za svoj, takže je to aj môj problém, a ja ho idem riešiť, lebo oni sami si pomôcť nemôžu.

Tento jeho postoj sa prejavil nielen v jeho vrcholnej obeti na kríži, ale aj v priebehu celého jeho pôsobenia. Keď sa stretával s ľuďmi, čo boli preťažení rozličnými bremenami, bol by si mohol povedať: Čo ma po nich, veď sú mi cudzí, to je ich problém. Ale on namiesto toho povedal slová, ktoré máme zapísané v evanjeliu: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše.“ A kdekoľvek sa stretal s trpiacimi, chorými, zarmútenými, pomáhal im – konal dielo diakonie.

Tieto jeho postoje a jeho správanie pri stretaní s trpiacimi nazývame dnes slovom „solidarita“. K takej istej solidarite, akou bol naplnený jeho život, vyzýval aj svojich nasledovníkov. Keď pri poslednej večeri umyl učeníkom nohy, vyjadril tým, ako ďaleko siaha jeho láska a služba, ale zároveň povedal učeníkom, ako ďaleko má siahať ich láska a služba, ako ďaleko má siahať naša láska a služba. V Evanjeliu podľa Jána čítame o tejto veci nasledujúce slová: „Keď im umyl nohy a obliekol si rúcho a znovu si sadol, riekol im: Či viete, čo som vám učinil? Vy ma nazývate Majstrom a Pánom, a dobre hovoríte, lebo tým som. Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy; dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil.“

Zanechal nám zlaté pravidlo, ktoré nám v každej situácii rýchlo pomôže zistiť, ako môžeme a máme pomôcť človeku, ktorý nesie na sebe bremeno utrpenia, zármutku, ťažkostí. Sú to známe slová: „Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy.“ Týmito slovami nás vyzýva, aby sme na problémy blížneho pozerali nielen zvonka, ale aby sme sa usilovali vžiť sa do jeho vnútorného rozpoloženia, aby sme pocítili niečo z jeho obáv, strachu, bolesti, napätia, a aby sme sa zo stanoviska tohto vnútorného prežitia usilovali priniesť pomoc, prejaviť diakoniu.

Zanechal nám podobenstvo o Milosrdnom Samaritánovi, v ktorom s ostrou kritikou vykreslil pobožného kňaza a levítu, ako nechali raneného človeka bez pomoci ležať na ceste, v ktorom zároveň vykreslil a vysoko vyzdvihol Samaritána, neortodoxného, nepravoverného, ako tomu ozbíjanému, polomŕtvemu človeku preukázal aktívny skutok diakonie. Po vyrozprávaní podobenstva sa Ježiš obrátil na svojho poslucháča a povedal mu: „Choď a rob podobne!“ „Choď a rob podobne!“ – to sú Ježišove slová, ktoré sú dnes určené na našu adresu.

Výziev k diakonickému mysleniu a diakonickému konaniu je v evanjeliách a apoštolských listoch mnoho a dobre by bolo pozbierať ich do jedného dlhého zoznamu, aby ich obsah na nás hlboko zapôsobil a vytvoril v nás diakonický typ myslenia. Výzva k diakonii nie je iba výzva k niekoľkým izolovaným aktom diakonie, ale predovšetkým výzva, aby sme sa naučili diakonicky myslieť, a aby z tohto typu myslenia spontánne vyrástlo každodenné diakonické konanie.

Jednu krátku, ale veľmi obsažnú výzvu sme ako kázňový text vybrali z Listu Galatským: „Jedni druhých bremená znášajte, a tak naplníte zákon Kristov.“ Môžeme to rozviesť do niekoľkých viet: Keď si všímate druhých ľudí, klaďte si otázku, aké bremeno nesú. Mnohí svoje bremená skrývajú, lebo sa boja výsmechu a škodoradosti. Výsmech a škodoradosť pri pohľade na bremená druhých je prejavom hriešnej skazenosti ľudského pokolenia. Namiesto výsmechu a škodoradosti žiada apoštol od svojich kresťanov pocit solidarity a ochoty pomáhať. Pomôcť niesť tú ťarchu, ktorú na nich naložil život. Keď niekto nesie ťažkú tašku, ponúkneme sa, že mu ju na kuse cesty pomôžeme niesť. To je miniatúrny názorný obraz toho, ako máme pomáhať niesť druhým životné bremená.

Aký motív máme, aby sme tak robili? Je niečo, čo nás vnútorne môže pohnúť k tomu, aby sme nezotrvali v hriešnej ľahostajnosti typu: „to je jeho problém“ a aby sme sa začali zaujímať o bremená druhých? Motívom je to, čo sme povedali o diakonii Ježiša Krista. Ak veríme v neho, sú jeho slová pre nás záväzné, je jeho príklad pre nás záväzný.

Motivácia spočíva ďalej v tom, že si uvedomíme, že my sami sme prijali a prijímame jeho, Ježišovu diakoniu. Každého z nás tak miloval, že obetoval za nás svoj život. Je taká veľká vec, ak mu maličkú časť tejto diakonie vraciame našou diakoniou pre druhých? On sám takto chápe splácanie nášho dlhu diakonie, ako to vyjadril v známych slovách: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ On nám odpustil naše veľké hriechy a previnenia. Máme mu byť za čo vďační a tento dlh lásky máme splácať tak, že svojim blížnym pomôžeme niesť ich bremeno viny tak, že im odpustíme, čoho sa proti nám dopustili. Darov, ktoré sme od Pána Boha, od Pána Ježiša Krista ako prejavy diakonie dostali, je veľmi mnoho. Mali by sme si ich priebežne sprítomňovať a v nich nachádzať neprestajnú motiváciu nášho vlastného diakonického myslenia a konania.

Do diakonického správania majú byť zapojené nielen ruky a slová, ale celá bytosť človeka, ktorý sa rozhodne zaradiť diakoniu do svojho života. Nebolo by správne vykonať iba nejaký akt diakonie a potom na diakoniu na dlhý čas zabudnúť. Už sme naznačili, že od Ježišových nasledovníkov sa žiada stále, permanentné diakonické myslenie. Máme možnosť vychovávať samých seba smerom k diakonickému mysleniu. Cesta, ktorá vedie k tomu, je modlitba – a v našej súvislosti by sme ju mohli nazvať diakonickou modlitbou.

Diakonická modlitba plní prinajmenšom dve funkcie. Tá prvá – to je príhovorná prosba za človeka, ktorý sa dostal do ťažkej situácie. Príhovorná prosba – čí v rámci spoločnej modlitby v chráme, či v osobnej, súkromnej modlitbe – je akt diakonie.

S tým je nerozlučne spojené to, čo by sme mohli nazvať modlitebným myslením o človeku, ktorý nesie bremeno. Myslieť o niekom modlitebným spôsobom znamená myslieť o ňom s intenzívnym vedomím a pocitom Božej prítomnosti, prosiť Pána Boha, aby sme toho človeka a jeho bremeno videli tak, ako ho vidí On, Pán Boh. Ľudský pohľad a Boží pohľad na jedného a toho istého postihnutého človeka sa často veľmi líšia. Boží pohľad je správny, pravdivý, ľudský pohľad je často deformovaný. Ak nám v modlitbe bude darované vidieť trpiaceho človeka tak, ako ho vidí Pán Boh, budeme mať omnoho lepšie predpoklady – aj omnoho silnejšiu motiváciu – aby sme mu preukázali diakoniu tým najvhodnejším a najúčinnejším spôsobom.

Modlitebná príprava na diakonické konanie a modlitba súbežná s diakonickým konaním má svoj význam ešte v niečom inom: Pri prejavovaní diakonie je potrebné zachovať vysoký stupeň taktnosti voči tomu, komu pomáhame niesť jeho bremeno. Existuje taký zlozvyk, že človek, ktorý pre druhého urobí niečo dobrého, to jemu alebo aj iným ľuďom priveľmi pripomína. Vieme možno z vlastnej skúsenosti, že to pôsobí zraňujúco. Preukazovanie diakonie by malo byť spojené s maximálnym rešpektovaním dôstojnosti toho, komu pomáhame. Rešpektovať, ba aktívne pomáhať druhému zachovať jeho dôstojnosť a pocit dôstojnosti – to je už samo osebe dôležitý akt diakonie. Niet na to lepšej prípravy ako je modlitba, modlitebné myslenie, lebo práve pri ňom si uvedomíme, že človek, ktorý potrebuje našu pomoc, je takisto Božie dieťa ako sme my.

Nedeľa diakonie je príležitosť, keď si intenzívnejšie uvedomujeme, že diakonia sa má stať súčasťou kresťanskej existencie. Táto príležitosť je tu na to, aby nám pomohla zaradiť diakoniu ako trvalú súčasť do nášho myslenia a každodenného života. Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.