2Kor 4,7-18
Tento poklad máme, pravda, v hlinených nádobách, aby sa ukázalo, že tá prenesmierna moc je z Boha, a nie z nás. Všetkým sme utláčaní, ale nie potlačení; sme tiesnení, ale si nezúfame; sme prenasledovaní, ale nie opustení; sme zmietaní, ale nehynieme; Ježišovo zomieranie nosíme stále v tele, aby aj život Ježišov zjavný bol na našom tele. My živí, ustavične sme vydávaní na smrť pre Ježiša, aby aj život Ježišov zjavený bol na smrteľnom našom tele. A tak v nás pôsobí smrť, ale vo vás život. Keďže však máme toho istého ducha viery, ako je napísané: Uveril som, preto som hovoril, - aj my veríme, a preto aj hovoríme, lebo vieme, že Ten, kto vzkriesil Pána Ježiša, vzkriesi aj nás s Ježišom a postaví nás s vami. Veď všetko toto deje sa pre vás, aby rozhojnená milosť rozmnožila vďačnosť čím viacerých na slávu Božiu. Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy, keď nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné. Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné. (2Kor 4,7-18)
Hlinená nádoba bola oddávna, a to aj v biblickej reči, symbolom krehkosti, symbolom niečoho, čo nemá veľkú cenu. Naproti tomu poklad je niečo, čo má pre život veľký, neraz rozhodujúci význam. Keď je poklad uložený v primeranej skvostnej skrinke, každému padne do očí, každý ho obdivuje, každý po ňom zatúži. Ale keď zlatý poklad dáme do hlinenej nádoby, väčšina ľudí si ho ani nevšimne, lebo vidia len hlinenú nádobu, ktorej nepripisujú skoro nijakú cenu.
O evanjeliu hovorí Pavel, že je to poklad v hlinených nádobách. Obe veci si treba všimnúť najprv osobitne. Evanjelium je poklad. Tak ho označil a hodnotil aj sám Pán Ježiš v známych podobenstvách o veľkom poklade a vzácnej perle. Evanjelium je poklad, lebo obsahuje niečo, čo ľudský život robí bohatým, plným šťastným, čo mu ponúka absolútnu istotu. Kto tento poklad prijme, získava pokoj a radosť. Kto ho odmietne, ten ochudobňuje svoj život o niečo, čo má rozhodujúcu dôležitosť. Evanjelium je poklad aj v situácii moderného človeka, poklad, bez ktorého je človek chudobný, nech by mal akékoľvek hmotné bohatstvo. Evanjelium je poklad, ktorý prináša odpovede na najzávažnejšie problémy, ťažkosti a túžby ľudského života. Keď porovnáme ľudí, v živote ktorých hrá evanjelium rozhodujúcu úlohu, a ľudí, ktorí evanjeliu nedovolili vstúpiť do svojho života, musíme potvrdiť, čo tu napísal apoštol o evanjeliu: Evanjelium je poklad.
Tento poklad máme v hlinených nádobách. Evanjelium nevstupuje do sveta, neprichádza k ľuďom s vonkajšou slávou a pompou. Pán Ježiš, ktorý priniesol evanjelium a ktorý je sám obsahom evanjelia, sa narodil v maštali medzi dobytkom. Mocní a bohatí v jeho dobe žili v palácoch, a on povedal o sebe, že Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu. Bol terčom mnohých výsmechov a úkladov. Dal sa zajať, týrať a bez odporu usmrtiť na kríži. Ľuďom, ktorí si vysoko cenia vonkajší lesk a slávu, takýto život neimponuje. Už keď pozeráme na život Pána Ježiša, môžeme zopakovať apoštolovu vetu: Evanjelium, tento poklad, máme v hlinených nádobách.
Tá istá veta platí aj o apoštoloch – teraz myslíme konkrétne na apoštola Pavla. Bol chorľavý, a jeho vonkajší zjav nevzbudzoval osobitnú úctu. Bol si toho vedomý a v Liste Galatským (4,13-14) to sám priznáva. Tých, ktorí si cenili predovšetkým eleganciu vonkajšieho zjavu, Pavel nepriťahoval. A práve tento človek celý svoj čas a sily postavil do služby evanjelia. Preto aj pri pohľade na seba mohol povedať: Evanjelium, tento poklad, máme v hlinených nádobách.
A nielen pri pohľade na svoj vonkajší vzhľad a telesnú silu, ale aj pri pohľade na okolnosti, ktorými bola jeho misijná činnosť sprevádzaná. Utrpenie a nepríjemnosti neboli v apoštolovom živote výnimkou, ale skôr pravidlom. V jeho listoch nájdeme zoznamy toho, čo všetko vytrpel v službe evanjelia. Jeden z takýchto zoznamov je aj v prečítanom texte. Vystavoval sa nebezpečenstvu na cestách pri vtedajších pomalých a na naše pomery primitívnych cestovných prostriedkoch. Nebezpečenstvo mu hrozilo od zbojníkov. Nebezpečenstvo mu hrozilo dokonca aj od bratov, ktorí so závisťou a hnevom pozerali na jeho intenzívnu misijnú činnosť. Na každom kroku bola jeho práca ohrozená vonkajšími okolnosťami. Aj toto vonkajšie ohrozenie patrí k tomu, čo nazýva hlinenými nádobami, v ktorých je skrytý poklad evanjelia.
Hlinenou nádobou to môžeme nazvať, lebo pre mnohých ľudí je práve táto vonkajšia sprievodná stránka zvestovania evanjelia rozhodujúca. Keby nositelia evanjelia boli prichádzali do jednotlivých miest v slávnostnom sprievode, chránení nejakými strážcami, keby mestská správa bola venovala evanjeliu zvláštnu pozornosť, mnohých by táto vonkajšia sláva bola pritiahla k evanjeliu. Ale nič také sa nedialo. Namiesto toho nebezpečenstvá, úklady, a neraz útek pre prenasledovanie a ohrozenie života. V Skutkoch apoštolov sa vo viacerých prípadoch dozvedáme, že pre hroziace a skutočné prenasledovanie musel utekať z mesta do mesta. Je mnoho ľudí, ktorým to neimponuje, a mnohí sa už pre takéto neslávne okolnosti odvrátili od evanjelia. Aj pri pohľade na vonkajšie okolnosti šírenia evanjelia platí apoštolova veta: Evanjelium, tento poklad, máme v hlinených nádobách.
Platí to nielen o Ježišovej dobe, nielen o apoštolskej dobe, ale platí to o každej dobe, v ktorej evanjelium nemá z hľadiska vonkajších okolností na ružiach ustlaté. kedykoľvek sú so zvestovaním a prijímaním evanjelia spojené akékoľvek nepríjemnosti, vždy vtedy možno na takú situáciu vztiahnuť vetu dnešného textu: Evanjelium, tento poklad, máme v hlinených nádobách.
Čo si máme o tom myslieť, ako to hodnotiť, že evanjelium, tento poklad, je tak často skrytý v hlinených nádobách, že nie vždy imponuje vonkajšími okolnosťami, za ktorých sa zvestuje? Nemohol to Pán Boh tak zariadiť, aby aj to, čo môžeme nazvať vonkajším obalom evanjelia, vzbudzovalo pozornosť a bolo príťažlivé? On to tak nezariadil.
Pri povrchnom hodnotení by si človek mohol pomyslieť, že je to škoda. Bolo by možné povedať si: Evanjelium by sa šírilo omnoho rýchlejšie, keby bolo zvestované s vonkajšou eleganciou a keby sa jeho zvesti nekládli nijaké vonkajšie prekážky. Ale biblické hodnotenie určitej veci alebo javu je často v úplnom protiklade s tým, čo sa nám na prvý pohľad javí ako správne. Tak je to určite aj v tomto prípade.
Keby zvesť evanjelia bola vždy spojená s vonkajšou eleganciou, keby evanjelium bolo spoločensky všeobecne uznávanou hodnotou a celá spoločnosť by ho takmer bez výhrad prijímala, keby zvestovanie a prijímanie evanjelia bolo spojené dokonca s osobitnými výhodami, vtedy by evanjeliu hrozilo veľké nebezpečenstvo, že ho ľudia budú prijímať nie pre jeho obsah, ale kvôli tým lákavým, atraktívnym vonkajším sprievodným javom. Tak sa v minulosti často dialo. Tak sa neraz deje aj dnes. Neraz sa evanjelium prijíma nie kvôli jeho obsahu – ten obsah stojí neraz celkom bokom – ale kvôli niektorej príťažlivej vonkajšej okolnosti, ktorá je so zvesťou evanjelia spojená.
Keď máme na mysli toto nebezpečenstvo, ľahšie pochopíme, že pre evanjelium je nepriaznivé, aby bolo spojené s vonkajšími elegantnými a príťažlivými sprievodnými javmi. Za prvou vetou nášho textu skrýva sa mimoriadne hlboká múdrosť a pochopenie spomenutých súvislostí: „Tento poklad máme, pravda, v hlinených nádobách, aby sa ukázalo, že tá prenesmierna moc je z Boha, a nie z nás.“ Hlinené nádoby v tom zmysle, ako sme to rozviedli, považuje Pavel nielen za nepríjemnú náhodu, za nepríjemný osud, ktorý postihol evanjelium, ale priamo za nutnosť, ktorú si evanjelium vyžaduje, aby bolo počuté ono, a nie niečo povrchné, čo je spojené s jeho zvesťou.
Toto presvedčenie pomáhalo aj Pavlovi preniesť všetky vonkajšie protivenstvá, nepríjemnosti, ťažkosti, s ktorými bola spojená jeho služba evanjeliu. Citujeme z nášho textu: „Všetkým sme utláčaní, ale nie potlačení; sme tiesnení, ale si nezúfame; sme prenasledovaní, ale nie opustení; sme zmietaní, ale nehynieme; Ježišovo zomieranie nosíme stále v tele, aby aj život Ježišov zjavný bol na našom tele. My živí, ustavične sme vydávaní na smrť pre Ježiša, aby aj život Ježišov zjavený bol na našom smrteľnom tele.“ Protivenstvá chápal tento človek len ako hlinenú nádobu, ktorou je pre povrchný, primitívny pohľad skrytý, ale nie zasiahnutý samotný poklad.
I keď apoštol odhliadol od svojej misijnej činnosti a pozeral osobne na seba, bola mu veľkou pomocou myšlienka o poklade v hlinených nádobách. „Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň.“ Ťažká práca misionára, protivenstvá, choroba, starnutie, to všetko viedlo k tomu, že sa apoštolovo zdravie a sily vyčerpávali. Tak ako vedel o mnohých ľuďoch, že chradnú a umierajú, tak tento proces ubúdania telesných síl mohol pozorovať aj na sebe. Z citovaných slov vidno, že si uvedomoval, ako sa aj jeho sily a zdravie približuje pomaly, ale nezadržateľne ku koncu. Keď si to človek uvedomí o sebe, vyvoláva to smutnú náladu. Ale apoštol sa nedal zdeptať ani týmto pohľadom na seba. Vedel, že v jeho vonkajšom človeku ako v hlinenej nádobe prebýva vnútorný človek, ktorý nehynie tak, ako hynie telesný organizmus, ale naopak, každý deň sa obnovuje, rozvíja, dozrieva, získava nové poznanie, novú vieru, novú lásku, novú istotu večnosti.
Myšlienka nášho textu – poklad v hlinených nádobách – je veľkou pomocou pre život. Kto ju pochopí a osvojí si ju, toho ona naučí celkom novým spôsobom pozerať na mnoho vecí vo vlastnom živote a v živote druhých. Naučí nás poznávať nesmiernu cenu evanjelia a odlíšiť od evanjelia množstvo vonkajších škrupín. Táto myšlienka nás vedie k tomu, aby sme sa naučili prísne rozlišovať medzi trvalými hodnotami a medzi tým, čo má len krátkodobý význam alebo čo je dokonca škodlivé. Môže nás oslobodiť od primitívnej príťažlivosti, ktorou na nás chcú pôsobiť všelijaké atrakcie, akými sme neprestajne zaplavovaní. Naučí nás biblickému kritickému pohľadu na nás samých a na druhých ľudí. Daruje nám slobodu, akú sme doteraz možno ani nepoznali. Naučí nás hľadať skutočné, trvalé hodnoty. Objaví pre nás večnosť a už teraz vloží do nášho života mnoho z trvalých hodnôt večnosti. Ponuka je to veľká – každý sa musí sám rozhodnúť, či ju prijme. Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
